Ústavní soud (I. ÚS 2219/2012): Dobrověrné nabytí vlastnického práva představuje samostatný originární způsob nabytí vlastnického práva

30.04.2014 01:49

Dne 17. 4. 2014  Ústavní soud České republiky vydal pod sp. zn. I. ÚS 2219/2012, který byl včera veřejně vyhlášen a zpřístupněn veřejnosti na webových stránkách Ústavního soudu

(http://kuc.cz/m5l5i4).  Ústavní soud zaujal následující právní závěry:

 

      Podle úpravy účinné do 31. 12. 2013 bylo možné nabýt vlastnické právo k nemovitosti evidované v katastru nemovitostí od nevlastníka, a to na základě dobré víry nabyvatele v zápis v katastru nemovitostí. Tato dobrá víra nabyvatele totiž musí obecně požívat totožné ústavní ochrany jako vlastnické právo původního vlastníka, neboť vychází z fundamentálních principů právní jistoty a ochrany nabytých práv a souvisí též s nezbytnou důvěrou jednotlivců v akty veřejné moci. Dochází tak v takových případech ke kolizi dvou základních práv, a to práva dobrověrného nabyvatele na ochranu majetku ve smyslu čl. 1 Dodatkového protokolu k Evropské úmluvě a vlastnického práva původního vlastníka dle čl. 11 Listiny. Nelze-li v konkrétním případě zachovat maximum z obou základních práv, je třeba tuto kolizi řešit v souladu s obecnou ideou spravedlnosti, přičemž je nezbytné zvažovat jak obecné souvislosti tohoto typu kolize základních práv (případy dobrověrného nabytí nemovitosti evidované v katastru nemovitostí od nevlastníka), tak individuální okolnosti konkrétního rozhodovaného případu.

 

      Posuzování dobré víry nabyvatele má tedy v takových případech v řízení před soudem zásadní význam. Je nezbytné, aby obecné soudy zvažovaly existenci dobré víry nabyvatele a z toho vyplývající možnost jeho nabytí sporného vlastnického práva nejen tehdy, pokud se toho nabyvatel (účastník řízení) konkrétně a výslovně dovolává, ale i tehdy, pokud z dalších okolností případu či tvrzení účastníků řízení vyplývá, že by nabyvateli mohla svědčit dobrá víra. Pokud za takové situace obecné soudy k hodnocení naplnění dobré víry nabyvatele vůbec nepřistoupí, dopouští se porušení práva na spravedlivý proces potenciálně dobrověrného nabyvatele (čl. 36 odst. 1 Listiny).

 

     Nález se tedy týká otázky nabytí vlastnického práva od nevlastníka. Tímto nálezem bylo zrušeno usnesení Nejvyššího soudu ze dne 27. 3. 2012, sp. zn. 30 Cdo 544/2012, které v řešení daného problému vycházelo z právního názoru, jenž v aktuálním rozsudku sp. zn. 30 Cdo 2433/2013 Nejvyšší soud shrnul následovně:

 

    S přihlédnutím k platné právní úpravě, k popsaným judikatorním souvislostem a názorům v odborné literatuře, Nejvyšší soud tedy závěrem konstatuje, že vyjma zákonem stanovených případů nelze při pouhém zjištění osoby jednající v dobré víře v zápis do katastru nemovitostí, která uzavřela (absolutně) neplatnou převodní smlouvu, přistoupit k právně kvalifikačnímu závěru, že i v takovém případě došlo k nabytí vlastnického práva k nemovitosti od nevlastníka, neboť pro takový závěr zde absentuje příslušné hmotněprávní ustanovení občanského zákoníku či jiného právního předpisu, jenž by takovou situaci reglementoval. A poněvadž ani sám Ústavní soud v žádném ze svých nálezů takovou aplikační možnost ve skutkově obdobných případech nevyložil, nemá Nejvyšší soud žádný relevantní důvod měnit svůj ustálený a dosud argumentačně nijak nevytěsněný právní závěr o nemožnosti nabytí vlastnictví od nevlastníka mimo zákonem předvídané důvody.

 

     I když se řešení této otázky týká předchozí civilní úpravy (do 31. 12. 2013), s ohledem na dosud probíhající soudní spory či vydaná rozhodnutí odvolacích soudů, jež byla či budou případně napadena dovoláními, jde o stále vysoce aktuální problém. Je nepochybné, že Nejvyšší soud bude v některém z dalších svých rozhodnutí povinen reflektovat dnes vyhlášený nález Ústavního soudu, a lze také předpokládat, že na nejbližším jednání občanskoprávního a obchodního kolegia bude tato záležitost projednávána, resp. očekává se diskuze členů kolegia k tomuto tématu. Otázka, jak budou případně „malé“ senáty procesně postupovat, tj. zda předloží skutkově obdobnou věc, s ohledem na právní názory Ústavního soudu obsažené v uvedeném nálezu, velkému senátu, mi na tomto místě nepřísluší. Nelze ovšem ani takový postup vyloučit.

 

      V tuto chvíli si ovšem dovolím učinit několik poznámek k odůvodnění publikovaného nálezu; jde mi o podstatu věci, řešení problému jako takového, takže zcela respektuji, že uvedeným nálezem Ústavního soudu bylo usnesení senátu 30 Cdo, jehož jsem byl předsedou, zrušeno, stejně jako rozhodnutí odvolacího soudu a soudu prvního stupně. Tato okolnost ovšem nevylučuje vyslovené právní názory vnímat z obecného hlediska, tedy nikoliv v poměrech Ústavním soudem řešené věci, nýbrž v (hypotetických) poměrech obdobných právních věcí. Sdílím rovněž názor, že není nic horšího, než nejednotná judikatura, a proto výměna právních názorů, publikování pohledů na řešení věcí atd. může (byť třeba i zcela zanedbatelně) přispět k usměrnění pohledu na řešení této závažné právní otázky. Proto si dovolím stručně učinit několik poznámek k publikovanému nálezu. Jde o mé „pracovní“ poznámky, jistěže zatížené možnou chybovostí, možným nesprávným náhledem či nesprávnou interpretací relevantní judikatury (nejen) Ústavního soudu. Bude vždy následovat citace předmětné části odůvodnění nálezu a posléze bude k němu opatřena předmětná poznámka:

   

    „28. S ohledem na právě uvedené Ústavní soud nezastírá, že starý občanský zákoník neobsahoval žádné ustanovení explicitně upravující obecný způsob nabytí vlastnického práva k nemovitosti evidované v katastru nemovitostí ani k jiné věci od nevlastníka, na základě dobré víry nabyvatele ani jinak (vyjma vydržení). Přesto však vzhledem k zásadním ústavním principům – jako je princip právní jistoty a z něj vycházející princip důvěry v akty státu a ochrany dobré víry, princip ochrany nabytých práv – je třeba dospět k závěru, že i za účinnosti starého občanského zákoníku bylo nezbytné zvažovat a chránit i práva dobrověrného nabyvatele. Bylo tedy možné, aby i v případě, že nabyvatel odvozoval své vlastnické právo od osoby, která vlastnické právo měla nabýt na základě právního úkonu, jenž se později ukázal absolutně neplatným (tudíž tato osoba ve skutečnosti vlastnické právo nenabyla), se tento nabyvatel stal skutečným vlastníkem věci, a to i jinak než vydržením. Fundamentální podmínkou pro takové – z povahy věci originární, nikoliv derivativní – nabytí vlastnictví přitom byla právě dobrá víra nabyvatele; navíc Ústavní soud takovou možnost nabytí vlastnictví dovodil pouze v případech vlastnického práva k nemovitostem evidovaným v katastru nemovitostí, a to právě s ohledem na souvislosti a význam takové veřejnoprávní evidence. V neposlední řadě pak Ústavní soud k takovému kroku – formulaci ústavněprávního požadavku ochrany dobré víry nad zákonný rámec při nabývání vlastnického práva k nemovitostem evidovaným v katastru – přistoupil s ohledem na dlouhodobou nečinnost zákonodárce, který sám v rozporu s ústavněprávními principy nezbytnou ochranu dobré víry nezajistil; za takové situace jsou to potom obecné soudy, které jsou povinny zajistit a poskytovat ochranu dobré víry, vyplývající z ústavního pořádku.“

 

Poznámka: Z pohledu civilního práva dobrá víra nepředstavovala a ani nemohla představovat samostatný nabývací způsob. V předchozí judikatuře Ústavního soudu nic takového řečeno nebylo, když byla zdůrazňována nezbytnost zajištění ochrany dobrověrného nabyvatele, což je ovšem zcela jiná otázka. Ostatně to potvrzuje následující bod odůvodnění nálezu.

     

    „31…dobrá víra nového nabyvatele, respektive jeho nabytí nemovitosti v dobré víře si obecně zasluhuje totožnou ústavní ochranu jako vlastnické právo původního vlastníka.“

 

Poznámka: Domnívám se, že z povahy věci takový pohled je nesprávný, což se odráží například v judikatuře Ústavního soudu Slovenské republiky, který naopak jako primární považuje ochranu vlastnického práva a důsledně vychází z institutu držby, vydržení, bezdůvodného obohacení atd. (k tomu viz poznámky níže).

  

     „33. Je tudíž zřejmé, že nabyvatel nemovitosti zapsané v katastru nemovitostí jednající v dobré víře v obsah této evidence je hoden ústavní ochrany, a to právě s ohledem na existenci této veřejnoprávní evidence, zápis do níž (ve formě vkladu) je při převodu evidovaných nemovitostí nezbytnou, ač ne jedinou, podmínkou nabytí vlastnického práva novým vlastníkem a má konstitutivní účinky. Jinak řečeno, v kontextu projednávaného případu je ústavní ochrany hoden nabyvatel v katastru evidované nemovitosti, který jednal v dobré víře v (konstitutivní) akt státu, kterým byla do katastru jako vlastník předmětné nemovitosti zapsána osoba, která pak měla na nabyvatele vlastnické právo k dané nemovitosti převést, byť by tak tato osoba ve skutečnosti učinit nemohla, neboť oprávněným vlastníkem věci nebyla. Po vyznačení jeho vlastnického práva v katastru nemovitostí, které představuje další konstitutivní akt státu, pak nadto tento nabyvatel může být v dobré víře i o tom, že se platně stal vlastníkem předmětné nemovitosti.“  

 

Poznámka:  Pravdou je, že § 11 (již zrušeného) zákona č. 265/1992 Sb., o zápisech vlastnických a jiných věcných práv k nemovitostem, stanovil, že ten, kdo vychází ze zápisu v katastru učiněného po 1. lednu 1993, je v dobré víře, že stav katastru odpovídá skutečnému stavu věci, ledaže musel vědět, že stav zápisů v katastru neodpovídá skutečnosti. Ovšem je třeba si připomenout také znění § 16 odst. 1 téhož zákona, a to, že zápisy právních vztahů v evidenci nemovitostí provedené podle dosavadních předpisů prokazují pravdivost skutečností v nich uvedených, pokud není prokázán jejich opak. Takové bylo platné právo do 31. 12. 2013, přičemž stav dobré víry měl význam např. z hlediska vydržení. Ostatně již v předchozí judikatuře Ústavního soudu byl tento legislativní stav považován za nežádoucí, nicméně do dnešního dne nebylo Ústavním soudem explicitně řečeno, že sama dobrá víra může představovat samostatný originární způsob nabytí vlastnického práva, tedy i od nevlastníka. Až včera. To je v zásadě revoluční posun, který je třeba pečlivě analyzovat. 

 

    „34. Takovému dobrověrnému nabyvateli tak svědčí minimálně právo na ochranu majetku ve smyslu čl. 1 Dodatkového protokolu k Úmluvě o ochraně lidských práv a základních svobod (dále též „Dodatkový protokol“), jehož integrální součástí je též ochrana „legitimního očekávání“ nabytí majetkové hodnoty. Pojem „majetek“ totiž v kontextu tohoto ustanovení podléhá autonomnímu výkladu, tj. nezávislému na případné definici pojmu ve vnitrostátním právním řádu; a to navíc výkladu dosti širokému – zahrnuje nejen věci a nehmotné statky, ale v podstatně jakýkoli nárok či zájem majetkové povahy mající nějakou hodnotu. Musí se přitom jednat o nárok či zájem existující, skutečný – ustálená judikatura Evropského soudu pro lidská práva (dále jen „ESLP“) pod pojmem „majetek“ označuje buď „existující majetek“ nebo majetkové hodnoty (včetně pohledávek), u nichž stěžovatel může tvrdit, že má alespoň „legitimní očekávání“ jejich splnění; nestačí tedy výhled na získání či důvěra v budoucí získání majetku [srov. například nález Ústavního soudu sp. zn. Pl. ÚS 2/02 ze dne 9. 3. 2004 (N 35/32 SbNU 331; 278/2004 Sb.), nález sp. zn. I. ÚS 642/03 ze dne 17. 6. 2004 (N 79/33 SbNU 259), nález sp. zn. I. ÚS 353/04 ze dne 16. 6. 2005 (N 124/37 SbNU 563) a další; rozhodnutí velkého senátu ESLP o přijatelnosti ve věci Gratzinger a Gratzingerová proti České republice ze dne 10. 7. 2002 č. 39794/98, rozsudek ESLP ve věci Glaser proti České republice ze dne 14. 2. 2008 č. 55179/00 a další rozhodnutí ESLP citovaná v uvedených nálezech; podrobně viz též Bobek, M. In Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1257 an.]. U dobrověrného nabyvatele je přitom založeno právě přinejmenším legitimní očekávání nabytí vlastnického práva ke konkrétní nemovitosti, a to s ohledem na vklad jeho vlastnického práva do katastru nemovitostí, tedy akt státního orgánu konstituující jeho vlastnické právo. K tomuto aktu navíc dochází poté, co dobrověrný nabyvatel dodržel všechny zákonné požadavky pro nabytí vlastnického práva převodem, s výjimkou toho, že převodcem byl nevlastník, tj. k této dispozici neoprávněný, o němž se však nabyvatel vzhledem k zápisu v katastru nemovitostí domníval (byl v dobré víře), že je vlastníkem. Na závěru, že dobrověrnému nabyvateli svědčí právo na ochranu majetku ve smyslu čl. 1 Dodatkového protokolu, přitom nic nemůže změnit ani skutečnost, že o určení vlastnického práva, tedy jeho subjektu, právě probíhá spor mezi dobrověrným nabyvatelem a původním vlastníkem. V opačném případě by totiž zmíněným základním právem nebyl chráněn ani onen původní vlastník, existenci jehož základního práva na ochranu majetku (vlastnictví) ovšem nikdo nezpochybňuje. Konečně Ústavní soud podotýká, že z výše uvedeného plyne, že právo na ochranu majetku ve smyslu Dodatkového protokolu má širší rozsah nežli právo na ochranu vlastnictví ve smyslu čl. 11 Listiny, přičemž však vzhledem k autonomnímu chápání pojmu „majetek“ v prvním z dokumentů může být někdy obtížné vymezit, zda se v konkrétním případě obě práva překrývají či ne. Proto se Ústavní soud kloní k tomu, že i v otázkách nabytí od nevlastníka je ve hře právě právo dobrověrného vlastníka na ochranu majetku dle čl. 1 Dodatkového protokolu k Evropské úmluvě.“

 

Poznámka: Článek 1 – ochrana majetku  Dodatkového protokolu k Úmluvě o ochraně lidských práv a základních svobod, stanoví v bodě 1, že „Každá fyzická nebo právnická osoba má právo pokojně užívat svůj majetek. Nikdo nemůže být zbaven svého majetku s výjimkou veřejného zájmu a za podmínek, které stanoví zákon a obecné zásady mezinárodního práva.“ Tak předně po vzoru Ústavního soudu Slovenské republiky je třeba použít ochrany vlastnického práva, nikoliv takové právo „odnímat“ ve prospěch (byť) dobrověrného nabyvatele. Pokojně užívat i „majetek“ dobrověrným nabyvatelem byl promítnut třeba v otázce držby ve smyslu § 130 obč. zák., která rozlišovala oprávněného a neoprávněného držitele. To jsou ale úplně jiné otázky s možnými právními důsledky. Je třeba i s přihlédnutím k judikatuře výše citované uvést, že dosud nebyl přijat právní názor, že legitimní očekávání či dobrá víra samy o sobě představují originární způsob nabytí vlastnického práva k nemovitému majetku. Ostatně sám Ústavní soud v předmětném nálezu takto explicitně nepostupuje a jeho oscilování kolem judikatury a výběrové literatury v tak závažné věci, jako je otázka nabytí vlastnického práva k nemovitému majetku, s přihlédnutím k právní úpravě do 31. 12. 2013, budí rozpaky. Obzvláště v situaci, kdy člen senátu I. Ústavního soudu ústavní soudce JUDr. Ludvík David, jako bývalý předseda senátu 28 Cdo Nejvyššího soudu (v reakci na kritizovaný článek jeho u NS bývalé i ÚS dnešní asistentky JUDr. Bílkové - http://kuc.cz/pe5k7c) zaujal (v Právní rozhledech č. 2/2012 – v článku „O dobré víře při nabytí nemovitostí od /eventuálního/ nevlastníka) právní názor, že  senát 28 Cdo ve dvou restitučních věcech dospěl k závěru, že při pravděpodobné existenci dobré víry nynějšího (zapsaného) nabyvatele-vlastníka nemovitostí a při nejasnostech ohledně správnosti závěru o tom, zda byl převodce těchto nemovitostí skutečně předchozím vlastníkem (případy mají skutkové kořeny v 60. a 70. letech minulého století), je vhodné použít závěry Ústavního soudu z nálezu sp. zn. II. ÚS 165/11, pak nesměřoval proti konstantní judikatuře Nejvyššího soudu a ani se nevymezil proti zásadě nemo plus iuris.” A také v situaci, kdy nynější předsedkyně senátu I. ÚS v usnesení Ústavního soudu ze dne 24. 8. 2011, sp. zn. I. ÚS 3391/10, participovala na právním názoru, ve kterém se mj. uvádí: Ústavní soud kvituje, že obecné soudy nevycházely z pouhého textu kupní smlouvy, ale zabývaly se tzv. kontextem, tedy zjišťovaly i okolnosti, za nichž byla smlouva uzavírána. Jestliže ze zjištěných skutečností soudy dovodily, že smlouva nebyla uzavřena vážně, či byla sjednána jako propadná zástava (srov. zejména str. 15 odůvodnění rozsudku okresního soudu), nemohla se druhá stěžovatelka stát vlastníkem předmětných nemovitostí, nemohla je ani (v duchu zásady nemo plus iuris ad alienum transferre potest, quam ipse habet), převést do vlastnictví první stěžovatelky. Z těchto důvodů byla plně namístě žaloba vedlejší účastnice na určení jejího vlastnictví, a proto nemohlo rozhodnutími obecných soudů dojít k zásahu do základního práva stěžovatelek, které by bylo porušením čl. 11 odst. 1 Listiny.“

 

„36. Podle ustálené judikatury Ústavního soudu při střetu dvou základních práv musí obecné soudy nejprve rozpoznat, která základní práva jednotlivých účastníků sporu jsou ve hře, a poté, s přihlédnutím ke všem rozhodným okolnostem daného případu, musí rozhodnout tak, aby je-li to možné, zůstalo zachováno z obou základních práv co nejvíce, a není-li to možné, pak dát přednost tomu základnímu právu, v jehož prospěch svědčí obecná idea spravedlnosti, respektive obecný princip [výše citovaný nález sp. zn. I. ÚS 353/04, nález sp. zn. I. ÚS 3571/10 ze dne 12. 5. 2011 (N 91/61 SbNU 415) či výše citované nálezy sp. zn. Pl. ÚS 34/09 a sp. zn. I. ÚS 1826/11].“  

 

    „37. Pokud jde o první krok, tj. identifikaci dotčených práv, v řešeném typu případů se jedná o střet práva dobrověrného nabyvatele na ochranu majetku dle čl. 1 Dodatkového protokolu k Evropské úmluvě a vlastnického práva původního vlastníka dle čl. 11 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k Evropské úmluvě (viz bod 35 nálezu).“

 

     Poznámka: Jak uvádí Vladimíra Pejchalová Grünwaldová „Právo na pokojné užívání majetku může být vykonáváno ve formě jak vlastnictví tak držby a zahrnuje právo majetek zatížit nebo zcizit. V případě, že k majetku žádné takové právo nevzniklo, nelze se ochrany článku 1 Protokolu 1 úspěšně dovolávat.“ (http://kuc.cz/fnblqv). Domnívám se, že čl. 1 Protokolu se týká v námi řešeném případě promítnutí ochrany oprávněného držitele, kterážto ochrana byla splněna i občanském zákoníku (1964), avšak neobsahuje pravidlo pro přímé originární nabytí vlastnického práva. Zde musím odkázat na také přesvědčivou judikaturu slovenského Ústavního soudu, která je letmo zmíněna v rozsudku Nejvyššího soudu sp. zn. 30 Cdo 2433/2013.

 

„38. Pokud jde o druhý krok, usilující zachovat maximum z obou dotčených práv, zde bude vždy záležet na okolnostech jednotlivého rozhodovaného případu. Na jednu stranu bude mnohdy zřejmé, že je nemožné chránit daná dvě práva současně, neboť se vzájemně vylučují. Buď tedy bude poskytnuta ochrana dobrověrnému nabyvateli a uznán zánik vlastnického práva původního vlastníka, nebo bude uznáno vlastnické právo původního vlastníka a právo dobrověrného nabyvatele na ochranu majetku mu bude muset ustoupit. Střet dotčených práv tak bude muset být řešen až ve třetím kroku, tj. v souladu s obecnou ideou spravedlnosti, respektive obecným principem. Na stranu druhou si však lze představit i takové případy, kdy bude možné kupříkladu sporný předmět vlastnického práva (například nezastavěný pozemek)

spravedlivě rozdělit mezi oba dotčené subjekty. Řešení tohoto druhého kroku tak bude vždy odvislé od okolností a specifik projednávaného případu.“

 

Poznámka: Listina základních práv a svobod obsahuje ochranu vlastnického práva, právo na spravedlivý proces atd., ovšem nelze z ní podle mého názoru dovodit, že by oprávněnému držiteli byla přisuzována ochrana, v rámci které by bylo obsaženo přímé nabytí jeho vlastnického práva k nemovitosti, kterou měl „nabýt“ od nevlastníka. Jestliže čl. 1 Protokolu takovou možnost nezakotvuje ani taková možnost, resp. způsob nabytí nebyl řešen v judikatuře, pak z mého pohledu není možné poměřovat tvrzený střet vlastnického práva a dobrověrného, resp. oprávněného držitele, jímž byl nabyvatel do okamžiku, než vlastník vůči němu uplatnil své ústavními předpisy i zmíněným Protokolem chráněné vlastnické právo. Cožpak může být někdo zbaven majetku, který není jeho?

 

39. Pokud pak bude přistoupeno ke třetímu, poslednímu kroku, bude v něm potřeba v každém případě zohlednit jak určité obecné skutečnosti a souvislosti, dopadající na všechny případy řešeného typu (možnost dobrověrného nabytí vlastnického práva k nemovitosti evidované v katastru nemovitostí), tak individuální okolnosti konkrétního rozhodovaného případu. V rámci oněch obecných souvislostí je pak nezbytné vážit zejména následující.

 

viz poznámky shora

 

„40. Aniž by Ústavní soud zpochybňoval zásadní význam a váhu základního práva vlastnit majetek dle čl. 11 Listiny základních práv a svobod, chránícího původního vlastníka nemovitosti, a to jak negativně proti zásahům státu, tak pozitivně proti zásahům jiných, soukromých osob; je třeba zdůraznit, že na straně dobrověrného nabyvatele stojí též širší zájem na zachování a nesnížení důvěry jednotlivců v akty veřejné moci.“

 

Poznámka: Žádný právní předpis, ale ani zmíněný Protokol nic takové explicitně nestanoví ani nelze takovou interpretaci z předmětných textů vyložit ve smyslu závěru, že vlastnické právo může být potlačeno, resp. vytěsněno ochranou dobrověrného nabyvatele. Zcela se tím pomíjí ústavně souladná právní úprava § 129 a násl. obč. zák. (1964).  

 

„43. Pokud bychom trvali na názoru, jak činí Nejvyšší soud, že vlastnické právo lze v projednávaných případech nabytí od nevlastníka nabýt toliko vydržením, tj. nejdříve po deseti letech (při splnění dalších zákonných podmínek), pak by to znamenalo, že osoby, na něž má být vlastnické právo k nemovitosti převedeno na základě smlouvy, by si vždy měly ověřit platnost nabývacích titulů všech předcházejících evidovaných vlastníků nemovitosti přinejmenším za období posledních deseti let (a navíc i právní důvod nabytí vlastníka, který věc držel před deseti lety, s ohledem na jeho dobrou víru). Pokud by tak neučinily, nemohly by si být svým vlastnictvím jisty. Takovéto břemeno se zdá být zjevně neúměrným a neodpovídajícím pojetí materiálního právního státu (srov. nález sp. zn. I. ÚS 143/07). Navíc by taková situace vedla k naprostému oslabení samotného smyslu vedení katastru jako důvěryhodné evidence právních vztahů k nemovitostem, čehož si je ostatně vědom i zákonodárce [viz kritiku právní úpravy účinné do 31. 12. 2013 v obecné části důvodové zprávy k zákonu č. 256/2013 Sb., o katastru nemovitostí (katastrální zákon)].“

 

Poznámka: Právo je třeba chápat jako systém právní norem. Jestliže zákonodárce civilními normami upravil institut absolutní neplatnosti právního úkonu, současně upravil institut držby a originární nabytí vlastnického práva, kdy již za Římanů platilo, že trvá-li faktický stav delší dobu (stanovené zákonodárcem), mění se za určitých podmínek na stav právní (vydržení), pak je třeba v těchto normativních limitech právo také vnímat. Posuzovaný nález ovšem zaujímá zcela jasně názor, že sama dobrá víra – mimo institut vydržení – představuje originární způsob nabytí vlastnického práva. Protože platné právo do 31. 12. 2013, které bylo předmětem posouzení, nic takového nestanovilo, Ústavní soud odkazuje na zmíněný čl. 1 Protokolu, ovšem nikoliv s jasným právním názorem, že toto ustanovení zakotvuje či umožňuje učinit výklad o nabytí věci od nevlastníka. Ústavní soud stále hovoří o poskytnutí ochrany, která je ovšem podle mého názoru zmíněným ustanovením vnímána z pohledu zajištění ochrany případně držebního stavu, nikoliv ve smyslu závěru, že by vlastnické právo k nemovitému majetku bylo možné nabýt i od nevlastníka. Zdá se, že Ústavní soud „legitimní očekávání“ dobrověrného nabyvatele, že je vlastníkem, obsahově ztotožňuje s ochranou v čl. 1 Protokolu  „pokojně užívat svůj majetek.“ Pokud si tohoto problému – že platné právo neobsahuje právní normy, jež by ochraňovaly dobrověrného nabyvatele - byl vědom zákonodárce a reagoval na popsaný problém novou úpravou v podobě občanské zákoníku č. 89/2012 Sb., pak je nasnadě, že podle původní úpravy nebylo možné rozšiřovat způsoby nabytí mimo hmotněprávní úpravu.

 

    „44. Pokud by dobrověrným nabyvatelům nebyla poskytována ochrana, znamenala by právě uvedená skutečnost ještě větší míru ohrožení jejich práv nabytých v dobré víře. Přitom naopak i podle Nejvyššího soudu v případě relativní neplatnosti právního úkonu týkajícího se převodu nemovitosti by bylo „očividně v rozporu s principem právní jistoty a ochranou nabytých práv v dobré víře apriori odmítnout

ochranu [dalším dobrověrným] nabyvatelům“ (rozsudek sp. zn. 30 Cdo 2371/2010 ze dne 19. 10. 2011).“

 

Poznámka: Podle platného práva do 31. 12. 2013 každý z dobrověrných nabyvatelů věděl anebo vědět mohl a měl, že katastrální předpisy nezakotvují princip materiální publicity, jako je tomu u  nového občanského zákoníku, stejně jako, že zde existuje právní úprava oprávněného a neoprávněného držitele a mj. také institut vydržení. Zákonodárce mohl v podstatě kdykoliv vstoupit do daného vnímání problematiky i tím, že by snížil vydržecí dobu třeba na pět let, ale pokud se tak nestalo, bylo tím de facto napevno v rámci právní jistoty určeno, že po dobu vydržecí doby nelze vlastnické právo – mimo další zákonem stanovené způsoby – vlastníku odňat např. jen prostřednictvím institutu držby, resp. dobré víry tzv. dobrověrného nabyvatele. V tom spočívá ve vazbě na čl. 11 Listiny základních práv a svobod a čl. 1 odst. 1 Ústavy princip právní jistoty, přičemž debaty, že zmíněná vydržecí doba je či není dlouhá, jsou zde právně irelevantní.

 

„ 45. Lze shrnout, že právě uvedené skutečnosti (body 40–44) svědčí spíše ve prospěch upřednostnění ochrany dobrověrného nabyvatele. V rámci třetího kroku řešení střetu základních práv dobrověrného nabyvatele a původního vlastníka je však nezbytné zohlednit ještě další souvislosti a okolnosti, obecné i individuální. Teprve po zvážení všech relevantních skutečností bude v konkrétním případě možno rozhodnout, ve prospěch kterého z konkurujících práv svědčí obecná idea spravedlnosti, a kterému je tudíž namístě dát v kolizi přednost (v obdobném duchu srov. též shora citovaný rozsudek Nejvyššího soudu sp. zn. 28 Cdo 2652/2011 či článek Bílková, J. Ochrana vlastnického práva se zřetelem k institutu dobré víry. Duplicita vlastnictví. Právní rozhledy, 2012, č. 15–16, s. 528 an.). V rámci těchto skutečností bude nutno vzít v potaz příkladmo délku doby, která uběhla od vadného zápisu (tj. učiněného na základě absolutně neplatného převodního právního úkonu) do katastru nemovitostí, než se původní vlastník začal domáhat svého práva; okolnosti, za nichž k takovému absolutně neplatnému právnímu úkonu a následnému zápisu do katastru nemovitostí došlo, zejména zda při tom byl spáchán trestný čin a zda se původní vlastník mohl opravdu účastnit předmětného katastrálního řízení; či investice, které již dobrověrný nabyvatel na danou nemovitost vynaložil.“

 

   „51. Klíčové závěry Ústavního soudu týkající se problematiky nabývání vlastnického práva k nemovitosti od nevlastníka za právní úpravy účinné do 31. 12. 2013 pak podporuje rovněž část odborné literatury. Lze odkázat například na článek Daniela Borsíka, který i ve starém občanském zákoníku nachází implicitní předpoklady pro uplatnění principu ochrany dobré víry při nabývání vlastnického práva k věcem jak nemovitým, tak i movitým (tj. dokonce nad rámec judikatury Ústavního soudu; Borsík, D. Nadobudnutie vlastníctva od neoprávneného ako prejav ochrany dobrej viery v komparatívnom súkromnom práve. Právní rozhledy, 2013, č. 7, s. 239 an.). Též Jana Bílková se – i s odkazem na judikaturu Ústavního soudu a Nejvyššího soudu (senátu 28 Cdo) – vyslovuje pro možnost platného nabytí vlastnického práva (k nemovitosti) od nevlastníka. Přitom je třeba podle ní zvažovat právní sílu vlastnického nároku, „pro jejíž posouzení je nejpodstatnější přítomnost dobré víry na straně nového nabyvatele, která spoluutváří proces řádného nabytí vlastnictví a zdůrazňuje význam právní jistoty v demokratickém právním státě“ (Bílková, J. Ochrana vlastnického práva se zřetelem k institutu dobré víry. Duplicita vlastnictví. Právní rozhledy, 2012, č. 15–16, s. 528 an.). Kritika právní úpravy nabývání vlastnického práva od nevlastníka s ohledem na nedostatečnou ochranu dobré víry nabyvatelů se pak objevuje též v článku Karla Eliáše, který je sice primárně zaměřen na vlastnictví věcí movitých [Eliáš, K. Mobilia non habent sequelam (O nabytí vlastnického práva od neoprávněného). Obchodněprávní revue, 2009, č. 3, s. 61 an.], nicméně lze poznamenat, že obecně bývají možnosti dobrověrného nabytí vlastnického práva k věcem movitým, respektive věcem nezapsaným ve veřejných evidencích od nevlastníka omezenější, než jde-li o věci nemovité takto evidované, a to právě s ohledem na související zásadu materiální publicity veřejné evidence, respektive princip důvěry v akty veřejné moci.“

 

  „52. S ohledem na kritiku Nejvyššího soudu přitom Ústavní soud zdůrazňuje, že nepřehlédl, že většina odborné civilistické literatury se k obecné možnosti nabytí vlastnického práva k nemovitosti od nevlastníka na základě dobré víry podle právní úpravy účinné do 31. 12. 2013 nekloní. Tato literatura totiž pochopitelně vychází zpravidla předně z textu zákonných předpisů, které samy s takovou možností přímo nepočítají. Naopak Ústavní soud shora odůvodnil, proč je z pohledu ústavněprávního třeba chránit dobrou víru dalšího nabyvatele i nad rámec zákonných ustanovení. Jeho závěry, vyslovené v předcházejících nálezech, se přitom setkaly se souhlasnou odezvou i v části odborné literatury, jak je patrné z předešlého bodu nálezu.“

Poznámka: Bylo již zmíněno, že sám bývalý předseda senátu 28 Cdo a nynější ústavní soudce, jenž se spolupodílel na vydání včerejšího nálezu, svým článkem v odborném tisku „korigoval“ interpretaci své asistentky dr. Bílkové v jejím předchozím článku (,Bílková, J. Ochrana vlastnického práva se zřetelem k institutu dobré víry. Duplicita vlastnictví. Právní rozhledy, 2012, č. 15–16), která poukazovala na údajnou změny judikatury Nejvyššího soudu v dané otázce, což ale bylo v extrémním rozporu s judikaturou Nejvyššího soudu. Její článek plus ještě jeden další článek slovenského právníka je zde tedy brán jako doktrinální pohled na otázku zakládající úvahy o nabytí nemovitosti od nevlastníka, aniž by byly zohledněny ustálené právní názory v odborné literatuře zpochybňující nabytí nemovité věci od nevlastníka; nelze přitom učinit závěr, že by tato odborná literatura řešila problém nějak povrchně a bez ústavně právních souvislostí.

„50. Ve vztahu k úpravě nového občanského zákoníku pak Nejvyšší soud ve svém vyjádření k ústavní stížnosti nepřímo poukazoval též na § 3030 ve spojení s § 3 odst. 2 písm. e) nového občanského zákoníku, který stanoví, že i na práva a povinnosti posuzované podle dosavadních právních předpisů se použijí ustanovení části první hlavy I, tj. mimo jiné i vymezení hlavních zásad soukromého práva, mezi něž se řadí též ochrana práva vlastnického. K tomu je třeba nicméně doplnit, že § 3 odst. 2 nového občanského zákoníku ony obecné zásady vyjmenovává toliko demonstrativně, navíc následující odstavec 3 odkazuje rovněž na „další obecně uznané zásady spravedlnosti a práva“. Z důvodové zprávy je přitom patrné, že mezi obecné zásady právní ctěné celým právním předpisem se řadí též zásada ochrany dobré víry (viz důvodová zpráva k novému občanskému zákoníku, text k § 3).“

 

Poznámka: Nemohu si nepovšimnout, že je zde činěn odkaz na důvodovou zprávu nového občanského zákoníku, která navíc v mnoha ohledech již nebyla „aktualizována“ ve vztahu k posléze provedeným úpravám v navrhovaném textu, jenž byl následně zákonodárcem přijat. A nemohu opětovně necitovat § 3 odst. 2 písm. e) nového občanského zákoníku, kteréžto pravidlo je třeba i při řešení věcí podle původní úpravy respektovat, a to, že „soukromé právo spočívá na zásadách, že… vlastnické právo je chráněno zákonem a jen zákon může stanovit, jak vlastnické právo vzniká a zaniká.“  Skutečnost, že podle Ústavního soudu § 3 odst. 2 nového občanského zákoníku tyto zásady vyjmenovává toliko demonstrativně, ovšem neznamená, že by vlastnické právo – s přihlédnutím k již shora uvedenému – mělo ustupovat pouhé oprávněné držbě, resp. postavení  byť dobrověrného „nabyvatele“.

 

   „53. Ústavní soud rovněž zvažoval další námitky Nejvyššího soudu. Některé z nich směřovaly proti neodůvodněnému překračování předchozích plenárních nálezů Ústavního soudu a upozorňovaly na rozpornost názorů vyjádřených v nálezech a některých usneseních Ústavního soudu. K tomu Ústavní soud připomíná, že jeho judikatura nemůže být strnulou, nýbrž se vyvíjí, byť samozřejmě každý, a tím spíše zásadnější posun v názorech soudu by měl být řádně odůvodněn. Dynamický vývoj judikatury Ústavního soudu k otázce ochrany dobré víry nabyvatele nemovitosti byl zmapován již v nálezu sp. zn. II. ÚS 165/11 a v aktuálním nálezu pak bylo poukázáno i na následné judikatorní směřování (body 13–15). V průběhu doby tedy došlo též k odůvodněnému prohloubení závěrů vyslovených v plenárním nálezu sp. zn. Pl. ÚS 78/06 a požadujících ochranu dobré víry nabyvatele v omezenější míře, než je požadováno nyní. Jedná se však vskutku o prohloubení předchozí judikatury a navázání na ni, nikoliv o její negaci a založení rozporu s ní. Právě řečené se přitom vztahuje jak k plenárnímu nálezu výše citovanému, tak k nálezu sp. zn. Pl. ÚS 75/04 ze dne 13. 6. 2006 (N 119/41 SbNU 485; 452/2006 Sb.), na nějž Nejvyšší soud nepřímo odkázal ve svém vyjádření k ústavní stížnosti. K posledně citovanému nálezu je potom nezbytné doplnit, že se zabýval nikoliv totožnou otázkou nabytí vlastnického práva k nemovitosti zapsané v katastru nemovitostí od nevlastníka, nýbrž otázkou nabytí vlastnického práva k věci movité (respektive nezapsané ve veřejnoprávní evidenci) od nevlastníka podle § 446 zákona č. 513/1991 Sb., obchodní zákoník. Vedle plenárních nálezů pak Nejvyšší soud poukazoval též na některá usnesení Ústavního soudu. V tomto ohledu ovšem Ústavní soud musí zdůraznit, že jeho usnesení, jímž je ústavní stížnost odmítnuta, a to i jako zjevně neopodstatněná podle § 43 odst. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu, (dále jen „zákon o Ústavním soudu“) nehodnotí důvodnost či nedůvodnost ústavní stížnosti ani věcnou správnost napadených soudních rozhodnutí. Odmítnutí ústavní stížnosti jako zjevně neopodstatněné tedy neznamená potvrzení zákonnosti či správnosti právního názoru obsaženého v napadeném rozhodnutí [viz nález sp. zn. I. ÚS 643/06 ze dne 13. 9. 2007 (N 142/46 SbNU 373), bod 69]; značí toliko skutečnost, že v daném případě namítaný zásah do práv stěžovatele nedosáhl ústavněprávního rozměru, tedy že nedošlo k dotčení ústavně zaručených práv a svobod stěžovatele. Odlišná povaha usnesení oproti nálezům Ústavního soudu tak omezuje uplatnitelnost závěrů obsažených v usneseních, jež v případě konkurence s právním názorem vysloveným v nálezu neobstojí [viz nález sp. zn. I. ÚS 670/05 ze dne 24. 4. 2006 (N 88/41 SbNU 127)]. Na povaze a (ne)závaznosti usnesení přitom nic nemůže změnit ani jeho publikace v odborném právnickém časopise.

 

54. Navíc již při pohledu na spisové značky jednotlivých nálezů je patrné, že zaujatý právní názor není v rámci Ústavního soudu ojedinělý a prosazovaný kupříkladu pouze jedním senátem stále stejného složení; tento právní názor je naopak sdílen napříč Ústavním soudem. Lze přitom podotknout, že to samé již nelze tvrdit ve vztahu k judikatuře Nejvyššího soudu trvající na nemožnosti nabytí vlastnického práva od nevlastníka vyjma zákonem výslovně stanovené výjimky, neboť ta zcela převažující měrou pochází od jediného senátu 30 Cdo Nejvyššího soudu (jehož právní závěry sice doplňkově přejímají i jiné senáty, které na předmětnou problematiku někdy mohou ve své agendě též narazit, zejména senát 29 Cdo; ale kupříkladu relevantní rozhodnutí přijatá senátem 28 Cdo naopak respektují závěry Ústavního soudu a potřebu ochrany dobrověrného nabyvatele).“

 

Poznámka: Zde asi je potřeba citovat následující právní závěry z rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 18. 8. 2011, sp. zn. 29 Cdo 2018/2011, tedy jiného senátu Nejvyššího soudu:  

 

     „Shodný závěr se pak prosadí i ohledně ostatních ustanovení upravujících nabytí vlastnictví od nevlastníka. Přestože tedy za určitých výjimečných, zákonem přesně specifikovaných okolností, lze nabýt vlastnické právo k nemovitostem od osoby, jež není jejich vlastníkem (jde-li o nepravého dědice či jsou-li tyto nemovitosti součástí podniku převáděného smlouvou o prodeji podniku /jeho části/), nelze tuto možnost (s ohledem na ústavním pořádkem chráněné vlastnické právo původního vlastníka) rozšiřovat pomocí extenzivního výkladu dotčených ustanovení či jejich analogické aplikace.

     Ústavní soud již v nálezu ze dne 1. srpna 2006, sp. zn. II. ÚS 349/2003, vysvětlil (odkazuje na svojí starší judikaturu), že dobrá víra kupujícího, který kupuje nemovitosti od osoby zapsané v katastru nemovitostí jako jejich vlastník, je rozhodná pouze potud, že jí lze přiznat veškerá práva a povinnosti oprávněného držitele tak, jak vyplývají z ustanovení § 129 a násl. obč. zák. Pro nabytí vlastnického práva k převáděným nemovitostem by měla dobrá víra kupujícího význam pouze za předpokladu, že by byla doprovázena dostatečně dlouhou držbou sporných nemovitostí a mohlo by tak dojít k jejich vydržení. Ustanovení § 11 zákona č. 265/1992 Sb., o zápisech vlastnických a jiných věcných práv k nemovitostem, představuje vyvratitelnou právní domněnku, že ten, kdo jedná v důvěře ve správnost údajů v katastru nemovitostí, je v dobré víře (zásada veřejné víry, resp. zásada materiální publicity). S dobrou vírou však stávající právní úprava žádné jiné právní následky než výše uvedené nespojuje, a tudíž ochrana, již poskytuje nabyvateli dobrá víra, není takové intenzity, aby zabránila vlastníku nemovitosti účinně uplatňovat své absolutní právo. Jinými slovy, pokud zápis v katastru nemovitostí neodpovídá skutečnosti, má tato převahu nad katastrem.

 

     Ze stejných pozic pak vycházel i Nejvyšší soud v rozsudku velkého senátu občanskoprávního a obchodního kolegia ze dne 9. prosince 2009, sp. zn. 31 Odo 1424/2006, uveřejněném ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod číslem 56/2010 (dále jen „R 56/2010“). V něm se přihlásil k dosavadní ustálené rozhodovací praxi, podle níž ten, kdo kupuje nemovitost od nevlastníka, vlastnické právo nenabývá, byť jedná v dobré víře v zápis do katastru nemovitostí. Současně zdůraznil, že akceptace závěru, že postačující pro nabytí vlastnického práva k převáděné věci (nemovitosti) je (jen) dobrá víra nabyvatele v zápis do katastru nemovitostí, by učinilo v českém právním řádu obsoletním institut vydržení, podmiňující nabytí věci též zákonem určenou dobou trvání (tři roky a u nemovitostí deset let) oprávněné držby této věci (srov. § 134 obč. zák.).

 

    Nejvyšší soud si je vědom, že z této ustálené rozhodovací praxe vybočují dva nálezy Ústavního soudu - ze dne 25. února 2009, sp. zn. I. ÚS 143/07 a zejména ze dne 11. května 2011, sp. zn. II. ÚS 165/11 (oba dostupné na webových stránkách Ústavního soudu). V těchto nálezech Ústavní soud poukázal na závěry, formulované v nálezu pléna ze dne 16. října 2007, sp. zn. Pl. ÚS 78/06 (uveřejněného pod číslem 307/2007 Sb.) pro důsledky odstoupení od smlouvy o převodu vlastnického práva podle § 48 odst. 2 obč. zák., podle nichž vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud jej nabyli v dobré víře, než došlo k odstoupení od smlouvy, požívá ochrany v souladu s článkem 11 Listiny a s ústavními principy právní jistoty a ochrany nabytých práv vyvěrajícími z pojmu demokratického právního státu ve smyslu článku 1 odst. 1 Ústavy, a nezaniká. Tyto závěry poté vztáhl i na situaci, kdy nedošlo k odstoupení od smlouvy (popř. k zániku smlouvy v důsledku naplnění rozvazovací podmínky), ale kdy první kupní smlouva (na jejímž základě měl nabýt vlastnické právo k nemovitostem pozdější prodávající) byla absolutně neplatným právním úkonem, dovozuje, že jde o „jiný způsob zrušení kupní smlouvy“.

 

     S důsledky nálezu sp. zn. I. ÚS 143/07 pro rozhodovací praxi obecných soudů se Nejvyšší soud vyrovnal v R 56/2010, v němž se přihlásil k dosavadní ustálené rozhodovací praxi a neshledal důvody pro její změnu.

 

      Nicméně Ústavní soud v nálezu sp. zn. II. ÚS 165/11 – poměřuje principy ochrany dobré víry dalšího nabyvatele a ochrany vlastnického práva původního vlastníka – opětovně dovodil, že ten, kdo kupuje nemovitost od osoby, která se (v důsledku absolutní neplatnosti svého nabývacího titulu) nikdy nestala vlastníkem nemovitosti, nabude vlastnické právo, jedná-li v dobré víře v zápis do katastru nemovitostí.

 

     Zejména posledně citovaný nález Ústavního soudu se jeví jako odklon od dosavadní rozhodovací praxe (nejen) Ústavního soudu, jež vycházela z premisy, že případy, kdy právní úprava výslovně umožňuje nabytí věci od nevlastníka, zasahují významným způsobem do ústavně zaručeného práva vlastnit majetek (článek 11 Listiny) a upřednostňují před ním dobrou víru a jistotu účastníků právních vztahů, přičemž „koncepce upřednostnění dobré víry nabyvatele před ochranou vlastnického práva původního vlastníka představuje v rovině ústavněprávní zákonné omezení jednoho z nejpodstatnějších základních práv a svobod (článek 4 odst. 4 Listiny)“ (srov. výše citované nálezy Ústavního soudu, zejm. pak nález pléna sp. zn. Pl. ÚS 75/04). Nález sp. zn. II. ÚS 165/11 naopak dává přednost dobré víře nabyvatele před ochranou vlastnického práva původního vlastníka, a bez výslovné zákonné úpravy (umožňující nabytí vlastnictví od nevlastníka) prolamuje obecně přijímanou zásadu, podle které nikdo nemůže převést více práv, než má sám.

 

     Jak Ústavní soud zdůrazňuje i v nálezu sp. zn. II. ÚS 165/11 (srov. bod 26 odůvodnění), jsou podle článku 89 odst. 2 Ústavy vykonatelná rozhodnutí Ústavního soudu závazná pro všechny orgány a osoby, a tudíž i pro Nejvyšší soud, a to nejen co do výroku, ale i co do tzv. „nosných“ důvodů. V situaci, kdy je judikatura samotného Ústavního soudu rozporná, nezbývá než zvážit, ke kterému ze závěrů postulovaných Ústavním soudem je na místě se přiklonit.

 

     Za výše popsaného stavu, kdy se závěry II. senátu Ústavního soudu odchylují (podle přesvědčení Nejvyššího soudu) od východisek postulovaných plénem Ústavního soudu zejména v nálezu sp. zn. Pl. ÚS 75/04 (z nichž vychází i řada rozhodnutí tříčlenných senátů Ústavního soudu, zejm. pak sp. zn. II. ÚS 349/2003), jakož i z důvodů podrobně rozebraných v R 56/2010, má Nejvyšší soud za to, že ani nález sp. zn. II. ÚS 165/11 neskýtá oporu pro odklon od dosavadní ustálené soudní praxe.“

 

Zdá se někomu, že senát 29 Cdo řešil věc nějak okrajově či snad přebíral právní názory senátu 30 Cdo?

 

55. Nejvyšší soud pak na podporu svých závěrů neodkazuje toliko na usnesení a starší nálezy Ústavního soudu, ale též na judikaturu soudů zahraničních, konkrétně Ústavního soudu Slovenské republiky a Nejvyššího soudu Slovenské republiky. Ani argumenty v nich uvedené a namnoze shodné s argumenty Nejvyššího soudu však nemohou vyvrátit závěry Ústavního soudu, podrobně odůvodněné v předchozích bodech tohoto nálezu.

 

Poznámka: Jestliže Ústavní soud ve stovkách svých nálezů kritizuje, pokud obecné soudy nereagují v odůvodnění svých rozhodnutí na právní argumenty, která by mohla být právně relevantní, a označují taková rozhodnutí za rozporná s čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, očekávalo by se, Nota bene v situaci totožné české a slovenské právní úpravy, že se Ústavní soud poměří s právními argumenty Ústavního soudu Slovenské republiky, pokud  je řešena natolik závažná právní otázka, jako je nabytí nemovité věci od nevlastníka. Učiněný závěr, že ve slovenské judikatuře obsažené právní argumenty nemohou vyvrátit závěry Ústavního soudu České republiky, tedy představuje rezignaci vypořádat se s právními argumenty, které Nejvyšší soud rovněž ve své judikatuře zaujal, resp. ztotožnil se s nimi. Jsem přesvědčen o tom, že závažnost věci si vyžadovala zohlednit uvedené argumenty, pokud je Nejvyšší soud použil ve svém rozhodnutí.

 

    „Konečně pokud pak Nejvyšší soud vytýkal Ústavnímu soudu příliš široké pojetí principu ochrany nabytých práv, jenž by podle něj snad měl působit jen proti změnám provedeným pozdějším zákonem (se zpětnou účinností), ani této výtce nemůže Ústavní soud přisvědčit. Uvedený princip, tak jak je používán nejen v judikatuře Ústavního soudu, ale rovněž v judikatuře Nejvyšší soudu, totiž působí šířeji, neboť nabytá práva chrání nejen před zásahem provedeným pozdějším zákonem, ale před pozdějším zásahem (aktem) veřejné moci vůbec. Z rozhodovací praxe Nejvyššího soudu zde lze poukázat kupříkladu na výše citovaný rozsudek sp. zn. 30 Cdo 2371/2010 či rozsudek sp. zn. 30 Cdo 4831/2010 ze dne 30. 8. 2011, v nichž princip ochrany nabytých práv byl zmíněn nikoliv v souvislosti se změnou právní úpravy, ale v souvislosti s posouzením existence práv jednotlivců, která tito prve nabyli, byť nižší soudy dovodily opak. A pokud by snad bylo argumentováno, že v právě uvedených rozhodnutích šlo o ochranu skutečně „nabytých“ práv, zatímco od nevlastníka vlastnické právo nabýt nelze, pak Ústavní soud poukazuje na svůj výše zmíněný názor, že u dobrověrného nabyvatele je ve hře minimálně jeho legitimní očekávání coby součást práva na ochranu majetku dle čl. 1 Dodatkového protokolu k Evropské úmluvě, jež se samozřejmě též může řadit mezi „nabytá práva“.

 

Poznámka: Pokud jde o věc sp. zn. 30 Cdo 2371/2010, jednalo se o případ, kdy teprve po převodu došlo k uplatnění námitky relativní neplatnosti, což plně korespondovalo odlišování věcně právních a obligačních závazků, tedy absolutně se netýkalo problému nabytí od nevlastníka. Ve věci sp. zn. 30 Cdo 4831/2010, pak Nejvyšší soud učinil výklad § 39 obč. zák. a ani v žádné své úvaze nikterak nezavadil o problematiku nabytí od nevlastníka.

 

Závěr:

 

    Závěrem bych rád připomenul právní názor obsažený v plenárním nálezu Ústavního soudu sp. zn. Pl. ÚS 78/06:

 

     „Právní úprava nabytí od nevlastníka, zakotvená v ustanovení § 446 obch. zák. (jakož i v ustanovení § 20 zákona o cenných papírech či § 486 obč. zák.), tak představuje výjimku z obecné právní zásady, podle níž nikdo nemůže převést na druhého více práv, než má sám. Z povahy výjimky pak plyne, že ustanovení o výjimce nelze vykládat rozšiřujícím způsobem a lze je aplikovat pouze v případech, pro něž byla výjimka konstruována (obdobně srov. např. odůvodnění usnesení Ústavního soudu ze dne 5. února 2004, sp. zn. II. ÚS 624/2002, jež je stejně jako ostatní dále citovaná rozhodnutí Ústavního soudu veřejnosti dostupné na webových stránkách Ústavního soudu).
 

     K ustanovení § 446 obch. zák. se opakovaně vyjádřil i Ústavní soud. V nálezech ze dne 28. srpna 2001, sp. zn. IV. ÚS 112/2001, ze dne 26. srpna 2003, sp. zn. I. ÚS 437/02 či ze dne 13. června 2006, sp. zn. Pl. ÚS 75/04, uzavřel, že ustanovení § 446 obch. zák. zasahuje významným způsobem do ústavně zaručeného práva vlastnit majetek (článek 11 Listiny) a upřednostňuje před ním dobrou víru a jistotu účastníků obchodněprávních vztahů. Koncepce upřednostnění dobré víry nabyvatele před ochranou vlastnického práva původního vlastníka představuje v rovině ústavněprávní zákonné omezení jednoho z nejpodstatnějších základních práv a svobod (článek 4 odst. 4 Listiny), jež je třeba vykládat tak, aby byla šetřena podstata vlastnického práva a aby takové omezení nebylo zneužíváno k jiným účelům, resp. aby takové zneužívání nebylo ze strany soudu přijatým výkladem tolerováno či aprobováno.“

 

    Plénum Ústavního soudu tedy zaujalo jednoznačný závěr, že nabytí od nevlastníka nelze vyjma zákonem stanovených důvodů aplikovat. Tento závěr by měl být proto respektován i v judikatuře Ústavního soudu. Přitom v nynějším nálezu sp. zn. I. ÚS 2219/2012 Ústavní soud ve shodě s judikaturou Nejvyššího soudu připomíná notorietu, že "starý občanský zákoník neobsahoval žádné ustanovení explicitně upravující obecný způsob nabytí vlastnického práva k nemovitosti evidované v katastru nemovitostí ani k jiné věci od nevlastníka na základě dobré víry nabyvatele ani jinak (vyjma vydržení). I případná "dlouhodobá nečinnost" zákonodárce (jak ovšem nahlížet na do té doby uplatňovanou judikaturu Ústavního soudu, která podobný problém takovým způsobem nevnímala) pochopitelně nemůže vést ani Ústavní soud, aby svým nálezem vyložil, že kromě zákonem stanovených způsobů nabytí vlastnického práva rozšiřuje další způsob originárního nabytí vlastnického práva k nemovité věci, a to při splnění dobré víry oprávněného "nabyvatele". Ve skutečnosti je tím totiž řečeno, že oprávněnému držiteli se v určitých momentech, jak je nastínil Ústavní soud v tomto nálezu, zakládá hmotněprávní podklad pro nabytí vlastnického práva k imobiliárnímu předmětu od nevlastníka. Tento mimo zákonem vyvozený způsob nabytí je podle mého názoru stěží akceptovatelný, neboť řešení tohoto problému vyvěrá z jakéhosi judikatorního pohledu bez hmotněprávního podkladu a při extenzivním výkladu jednoho mezinárodního pravidla chování. V nálezu sp. zn. I. ÚS 2219/2012 (bod 30) se hovoří o tom, že dobrověrnému "nabyvateli" by mělo být "uznáno vlastnické právo (právo na ochranu majetku"). Má snad být takové "právo" uznáno na základě přímé aplikace čl. 1 Protokolu? Připomeňme si, že  v odborné literatuře bylo ve vztahu k aplikaci čl. 1 Protokolu (viz Pejchalová Grünwaldová, Parlamentní institut: Ochrana práva na pokojné užívání majetku jako základního práva jednotlivce v rámci evropského systému ochrany lidských práv, www.epravo.cz) zdůrazněno, že "V případě, že k majetku žádné takové (roz. majetkové) právo nevzniklo (pozn. např. v případě absolutní neplatnosti smlouvy), nelze se ochrany článku 1 Protokolu 1 úspěšně dovolávat."  U dobrověrného nabyvatele nelze ani dovozovat "nárok" na "vlastnictví", neboť "nevlastník" nemůže převádět "své vlastnické právo" na další osobu - byť dobrověrného nabyvatele.

     Je pochopitelně otázkou, jak bude Nejvyšší soud, resp. jeho jednotlivé senáty při řešení obdobných věcí nadále postupovat. Plyne jim každopádně povinnost reflektovat i nynější nález sp. zn. I. ÚS 2219/2012, přičemž  prostor pro zaujetí odlišného právního názoru je s ohledem na nyní Ústavním soudem snesenou právní argumentaci velmi zúžen. Tyto otázky mi ovšem na tomto místě nepřísluší nijak rozvádět, neboť by tím byl již opuštěn prostor pro prezentaci soukromého (a možná i nesprávného) právního názoru.

k tomu srov. z aktuální judikatury ÚS SR:

    
 
UZNESENIE
 
Ústavného súdu Slovenskej republiky
 


IV. ÚS 1/2014-17
 


Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť F. C., zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Žedényiovou, Palackého 85/5, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012, a takto
 


rozhodol:
 


Sťažnosť F. C. odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
 


Odôvodnenie:
 
I.
 


Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") bola 7. februára 2013 doručená sťažnosť F. C. (ďalej len "sťažovateľ"), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012.
 
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len "okresný súd") v konaní o neplatnosť zmlúv (zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva, kúpnej zmluvy a záložnej zmluvy) a o určenie vlastníckeho práva rozhodol rozsudkom č. k. 19 C 38/2007-231 zo 4. februára 2009 tak, že určil, že výlučným vlastníkom vo výroku rozsudku špecifikovaných nehnuteľností je R. K. (ďalej len "navrhovateľ"), a vo zvyšnej (v časti určenia neplatnosti zmlúv) návrh zamietol. V predmetnom konaní bol sťažovateľ v postavení záložného veriteľa, ktorého pohľadávka voči odporkyni v 2. rade bola zabezpečená záložným právom odporcom vo 4. rade.
 
Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie odporcovia v 1. až vo 4. rade, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len "krajský súd") rozsudkom sp. zn. 10 Co 97/2010 z 1. decembra 2010 tak, že odvolanie odporkyne v 3. rade odmietol a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, v ktorej vyhovel návrhu navrhovateľa, zmenil tak, že návrh zamietol.
 
Na podnet navrhovateľa podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor") mimoriadne dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012 tak, že rozsudok krajského súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil, a to vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu, a návrh zamietol, a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.
 
Konajúce súdy vychádzali zo skutkového stavu tak, ako ho zistil okresný súd. Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že odporkyňa v 1. rade poskytla navrhovateľovi úver v sume 144 000 Sk, pričom na zabezpečenie splatenia úveru uzavreli títo účastníci dohodu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Navrhovateľ sa dostal do omeškania so zaplatením dvoch splátok, preto odporkyňa v 1. rade vyhlásila 5. marca 2007 v súlade s podmienkami zmluvy predčasnú splatnosť úveru a žiadala, aby navrhovateľ do 12. marca 2007 zaplatil zostatok úveru, t. j. sumu 144 000 Sk. Navrhovateľ zaplatil 8. marca 2007 sumu 14 560 Sk a 20. marca 2007 sumu 4 800 Sk. V tom období došlo k zmene vlastníctva predmetných nehnuteľností v prospech odporkyne v 1. rade s tým, že 21. marca 2007 odporkyňa v 1. rade zaslala navrhovateľovi sumu 19 360 Sk, ktorý si ju ale na pošte neprevzal. Dňa 25. marca 2007 bola do notárskej úschovy prijatá suma 150 000 Sk od navrhovateľa ako zložiteľa (dlžníka) v prospech odporkyne v 1. rade (veriteľa). Odporkyňa v 1. rade kúpnou zmluvou z 19. marca 2007 previedla predmetné nehnuteľnosti na odporkyňu v 2. rade. Dňa 4. apríla 2007 odporkyňa v 2. rade uzatvorila zmluvu o zriadení záložného práva so sťažovateľom ako odporcom vo 4. rade (záložným veriteľom) na zabezpečenie peňažnej pohľadávky - pôžičky vo výške 25 000 000 Sk, pričom predmetom zálohu boli sporné nehnuteľnosti. Odporkyňa v 2. rade následne 17. apríla 2007 previedla predmetné nehnuteľnosti na odporkyňu v 3. rade. Táto následne opätovne nadobudla predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva na základe dobrovoľnej dražby konanej 3. decembra 2007. Priebeh dobrovoľnej dražby bol osvedčený notárskou zápisnicou (sp. zn. N 1048/2007, NZ 51122/2007, NCR Is 508790/2007 z 3. decembra 2007), pričom príklep bol udelený odporkyni v 3. rade za podanie v sume 1 700 000 Sk, ktoré bolo zo strany vydražiteľky uhradené.
 
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, pričom v tejto súvislosti uvádza:
"Súd bol toho názoru, že dohoda o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, na základe ktorej má omeškanie dlžníka s jednotlivými splátkami úveru privodiť ten následok, že veriteľ sa bez ďalšieho stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku, je absolútne neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože sa prieči účelu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorým je dočasnou stratou prevedeného práva pôsobiť na dlžníka, aby si splnil svoju povinnosť. V skutočnosti takáto dohoda sledovala účel - nadobudnúť nehnuteľnosti a nie domôcť sa zabezpečenej pohľadávky. Žalobca si ale následne svoj záväzok splnil. Vzhľadom však na promptné konanie žalovanej 1) a jej nasledovné úkony, bolo zrejmé, že ako veriteľ nemala záujem na splnení záväzku žalobcom. Jej úmyslom bolo získať nehnuteľnosti v nepomerne vyššej hodnote, ako bola výška jej pohľadávky voči dlžníkovi, resp. zisk z jej predaja. Zmluva o zabezpečení záväzkov dlžníka prevodom vlastníckeho práva zo 14. novembra 2006, uzavretá medzi žalovanou 1) ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, je neurčitá, svojim účelom odporuje zákonu a je v rozpore s dobrými mravmi... Vzhľadom na zásadu platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám, v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a uvedenú zásadu, sa súd v predmetnom konaní nezaoberal platnosťou dobrovoľnej dražby ako takej, keď mal za to, že vyššie uvedená zásada sa vzťahuje i na tento spôsob nadobudnutia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. Zamietnutie žaloby vo zvyšku odôvodnil poukazom na § 80 písm. c) O. s. p., keď dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na takomto určení."
 
K rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
"Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti uzatvorenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Odvolací súd poukázal na to, že tzv. prepadná klauzula je neprijateľná pri zabezpečovacom prevode práva, ako aj pri iných druhoch zabezpečenia záväzkov. Dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky tým, že veriteľ si ponechá predmet zabezpečenia odporuje účelu § 553 Občianskeho zákonníka v znení pred 1. januárom 2008 a je v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvého stupňa o existencii zásady..., podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má... Uvedená zásada je však v niektorých prípadoch v záujme právnej istoty prelomená. Takto je tomu i v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva v rámci dobrovoľnej dražby. Ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu (§ 27 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách...). Predpokladom prechodu vlastníckeho práva k draženej veci na vydražiteľa je zaplatenie ceny dosiahnutej vydražením v ustanovenej lehote, pričom vlastníctvo neprechádza na vydražiteľa príklepom, ale ku dňu príklepu až zaplatením tejto ceny. S prihliadnutím na to, že predaj na dražbe je treba považovať za verejnoprávny úkon, vzhľadom k povahe predaja ako verejnoprávneho úkonu v rámci dražby prejde na vydražiteľa vlastníctvo veci, aj pokiaľ by sa neskôr ukázalo, že vec nebola predmetom vlastníctva povinného. Proti uvedeným dôsledkom dražby možno brojiť len postupom podľa § 21 zákona o dobrovoľných dražbách podaním žaloby o určenie neplatnosti dražby, a to v zákonnej prekluzívnej lehote troch mesiacov odo dňa príklepu. Vzhľadom na to, že žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní a je potrebné vychádzať z toho, že vlastníkom predmetných nehnuteľností sa na základe udeleného príklepu a uhradenia ceny dosiahnutej vydražením v stanovenej lehote stal vydražiteľ - žalovaná 3)."
 
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a na jeho právny názor, podľa ktorého "ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby", pričom argumentuje, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie princípu právnej istoty z dôvodu, že najvyšší súd sa svojím rozhodnutím odchýlil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe. V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 186/2010 zo 16. decembra 2010 a tiež na skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré tento uvádza v odôvodnení svojho uznesenia zo 16. decembra 2010 (sp. zn. 2 Cdo 66/2008 z 30. júna 2009 a sp. zn. 5 Cdo 51/2009 z 23. júna 2010).
 
V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľ ďalej uvádza:
"Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že neplatnosť dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Teda neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd určiť len v samostatnom konaní o určenie neplatnosti. Toto právo zaniká, ak sa neuplatní na súde v lehote 3 mesiacov odo dňa konania dražby (§ 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.). Lehota 3, mesiacov je prekluzívnou lehotou, t. j. po jej márnom uplynutí platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že dražba je platná a vydražiteľ je vlastníkom predmetu dražby.
Najvyšší súd SR dospel k záveru, že Okresný súd v Prešove a Krajský súd v Prešove v konaní o vydanie veci postupoval nesprávne, keď pristúpili k prejudiciálnemu riešeniu otázky platnosti dobrovoľnej dražby, v rámci ktorej mala spornú nehnuteľnosť žalovaná nadobudnúť, a pritom dospel k záveru o neplatnosti tejto dražby, čo spočíva na právnom posúdení, ktoré sa prieči zákonu č. 527/2002 Z. z.
Najvyšší súd teda uzavrel, že v danej veci nestačilo podať len návrh o vydanie veci, ale vzhľadom na vykonanú dražbu, bolo ešte potrebné podať samostatný návrh podľa ust. 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o vyslovenie neplatnosti dražby. Riešenie tejto otázky považoval NS SR pre konanie o vydanie veci za potrebné. Až po právoplatnom skončení konania o neplatnosť dražby by bolo možné rozhodnúť o návrhu o vydanie veci.
V konaní vedenom pod sp. zn.: 2 M Cdo 20/2011 Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že otázkou dobrovoľnej dražby sa nezaoberal, nakoľko toto nie je možné riešiť v tomto konaní (žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní), no zároveň uviedol, že riešenie danej otázky nie je pre konanie o určenie vlastníckeho práva v konečnom dôsledku ani potrebné.
Konanie vedené na Najvyššom súde SR pod sp. zn.: 3 Cdo 186/2010 a konanie vedené na Najvyššom súde SR pod 2 M Cdo 20/2011 sú skutkovo a právne rovnaké, však s rozdielnymi právnymi závermi.
So zreteľom na označené rozsudky najvyššieho súdu je možné konštatovať, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty."
 
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
"Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012 porušené bolo.
Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi... priznáva úhradu trov konania ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu."
 


II.
 


Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
 
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o ústavnom súde") ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
 
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
 
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
 
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
 
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
 
V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012, ktorým najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora a rozsudok krajského súdu vo vymedzenej časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
 
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia poukázal na originárnu povahu nadobudnutia vlastníckeho práva príklepom na dražbe. Zároveň hodnotil uplatnenie zásady "nemo plus iuris >" v prípade dražby v exekučnom konaní podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a v prípade dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 527/2002 Z. z."). V tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
«Dovolací súd uvádza, že názory o originárnej povahe nadobúdania vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe zrejme nachádzajú svoju oporu aj v paralele § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. s ustanovením § 150 ods. 2 Exekučného poriadku. Pritom príklep v dražbe v rámci exekučného konania bol už judikatúrou (porovnaj napr. II. ÚS 289/08) označený za spôsob originárneho nadobúdania vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom. Takáto paralela však neobstojí. Okrem principiálneho rozdielu medzi povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom verejnej moci (§ 2 Exekučného poriadku) pod dozorom exekučného súdu (§ 148 Exekučného poriadku), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa § 140 ods. 2 písm. 1) Exekučného poriadku totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu, aby sa uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva nemohli byť uplatnené na ujmu dobromyseľného vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia (najmä v spojení s extenzívnou interpretáciou § 61 Exekučného poriadku, ktorú dlhodobo presadzuje judikatúra) je tak zrejmé, že zákonodarca vyslovene počíta s tým, že v rámci exekučnej dražby môže (a má) dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti. Zákon č. 527/2002 Z. z. však neobsahuje žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že by mal v dobrovoľnej dražbe (dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k predmetu dražby aj vtedy, ak navrhovateľ dražby nie je ani vlastníkom predmetu dražby, ani ním nie je ten, v čiom mene navrhovateľ koná (napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Z uvedeného je zrejmé, že zo znenia samotného zákona č. 527/2002 Z. z. nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady "< nemo plus iuris >". V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 448/2010.»
 
Najvyšší súd v odôvodnení uviedol ďalšie úvahy týkajúce sa zásady "< nemo plus iuris >" a predpoklady, ktoré by mohli viesť k záveru, že táto zásada sa v konkrétnom prípade neuplatní. V tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
«Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446 Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada "< nemo plus iuris >" nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s ústavou.»
 
Ďalej najvyšší súd poukázal na verejnoprávny charakter konania podľa Exekučného poriadku, ktorý absentuje v postupe podľa zákona č. 527/2002 Z. z., ktorý má súkromnoprávny charakter. Táto odlišnosť podľa neho odôvodňuje aj rozdielne účinky príklepu na dražbe podľa Exekučného poriadku a podľa zákona č. 527/2002 Z. z. V odôvodnení uviedol:
«Príklep v dobrovoľnej dražbe udeľuje licitátor, ktorým je podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 527/2002 Z. z. zamestnanec dražobníka, ktorý je oprávnený robiť na dražbe úkony v mene a na účet dražobníka. Dražobník je podľa § 6 ods. 1 až 3 tohto zákona podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných dražieb vykonáva ako svoje podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch ustanovení je zrejmé, že činnosť licitátora a dražobníka pri dražbe je činnosťou súkromnoprávneho charakteru (obaja nevykonávajú verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora ďalej dosvedčuje aj § 20 ods. 13 zákona č. 527/2002 Z. z., podľa ktorého sa priebeh dražby osvedčuje notárskou zápisnicou. Zo zákona č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok) ťažko možno súdiť, že by notár bol oprávnený osvedčovať priebeh verejnoprávnych skutočností, teda priebeh úradných výkonov; naopak, ním osvedčované skutočnosti sú súkromnoprávneho charakteru.
Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje každému právo vlastniť majetok a každému vlastníkovi rovnaký obsah a ochranu jeho vlastníckeho práva. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky toto ustanovenie nezaručuje právo nadobudnúť určitú konkrétnu vec do vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom.
Rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s vyššie uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného vlastníka predmetu dražby. Vlastník má právo užívať svoj majetok "pokojne", a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah.
Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku. Podľa názoru odvolacieho súdu je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu. Dovolací súd len pre úplnosť uvádza, že nie je možné porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba (§ 2 Exekučného poriadku) a to pod kontrolou súdu (§ 148 Exekučného poriadku). Názor odvolacieho súdu o prelomení zásady "< nemo plus iuris >" v danej veci je vzhľadom na vyššie uvedené nesprávny.
Dovolací súd záverom ešte uvádza, že otázkou platnosti dobrovoľnej dražby sa dovolací súd nezaoberal, nakoľko toto nie je možné riešiť v tomto konaní (žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní), no zároveň treba uviesť, že riešenie danej otázky nie je pre toto konanie v konečnom dôsledku ani potrebné.
Tým, že súdy z tohto aspektu neposudzovali skutkový stav veci v nadväznosti k právnej stránke veci, došlo vo vzťahu k uvedenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci k inej vade v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) O. s. p. Na takúto inú vadu je dovolací súd povinný prihliadať aj z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.)...»
 
Namietané uznesenie najvyššieho súdu je v zásade založené na právnom názore, že platná dobrovoľná dražba (t. j. dražba, voči ktorej žiadna oprávnená osoba nepodala v príslušnej zákonnej lehote žalobu o neplatnosť dražby podľa § 21 zákona č. 527/2002 Z. z.) nemusí viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydražiteľom, ktorému bol udelený príklep a zaplatil cenu dosiahnutú dražbou. Vydražiteľ nenadobudne vlastnícke právo, ak navrhovateľ dražby, alebo ten, v koho mene navrhovateľ dražby koná, nie je vlastníkom predmetu dražby.
 
Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2007) ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu.
 
V súvislosti s výkladom tohto ustanovenia ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už uviedol, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010). Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).
 
Ustanovenie § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2007) na základe gramatického výkladu indikuje záver, že nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu dobrovoľnej dražby vydražiteľom, ktorému bol udelený príklep a ktorý zaplatil cenu dosiahnutú dražbou, je pravidelným a nevyhnutným výsledkom platnej dobrovoľnej dražby (t. j. dražby, voči ktorej nebola vôbec alebo úspešne podaná žaloba podľa § 21 zákona č. 527/2002 Z. z.).
 
Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd realizoval aj iné druhy výkladu (predovšetkým systematický), ktoré boli ústavne súladné. V rámci systematického výkladu poukázal na odlišnosti medzi dražbou konanou v exekučnom konaní a dražbou podľa zákona č. 527/2002 Z. z., na základe čoho dospel k záveru, že dražba podľa zákona č. 527/2002 Z. z. (na rozdiel od dražby v exekučnom konaní) nepredstavuje výkon verejnej moci, s tým, že činnosť licitátora a dražobníka je "činnosťou súkromnoprávneho charakteru". Východiskom pre uplatnenie ústavne súladného výkladu najvyššieho súdu bola povaha základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ústavná zásada rovnosti subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 ústavy), v rámci ktorého poukázal na neakceptovateľnosť jednostrannej ochrany investície vydražiteľa pred ochranou vlastníckeho práva k predmetu dražby. S prihliadnutím na absenciu explicitnej zákonnej úpravy, ktorá by ustanovovala opak, dospel najvyšší súd k záveru o potrebe uplatnenia zásady "< nemo plus iuris" v prípade účinkov príklepu a zaplatenia príslušnej ceny v rámci dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z.
 
Ústavný súd považuje uvedený právny názor najvyššieho súdu za ústavne súladný, nie je prejavom svojvôle (arbitrárnosti) - možno k nemu dospieť gramatickým, systematickým a ústavne súladným výkladom príslušných ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. a Exekučného poriadku. Najvyšší súd svoj právny názor odôvodnil spôsobom, ktorý predstavuje dostatočný podklad pre predmetný (zrušujúci) výrok namietaného uznesenia. Uvedené právne posúdenie je založené na jednom z možných výkladov príslušných ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z., ktorý ústavný súd považuje za ústavne udržateľný.
 
Nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, že namietané uznesenie a v jeho odôvodnení formulovaný právny názor predstavuje neprípustný odklon od doterajšej judikatúry najvyššieho súdu. Základom časovo skoršej judikatúry najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 3 Cdo 186/2010 zo 16. decembra 2010, sp. zn. 5 Cdo 51/2009 z 23. júna 2010, sp. zn. 2 Cdo 66/2008 z 30. júna 2009, sp. zn. 3 Cdo 272/2007 z 22. mája 2008), na ktorú poukazuje sťažovateľ, je právny názor, že platnosť dobrovoľnej dražby možno posudzovať len v konaní o neplatnosť dražby na základe žaloby podľa § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. Platnosť dobrovoľnej dražby nemožno posudzovať ako predbežnú otázku v inom druhu konania (napr. v konaní o určenie vlastníckeho práva). Tento právny názor považoval aj ústavný súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach za ústavne akceptovateľný (napr. IV. ÚS 54/2013, III. ÚS 448/2010). V namietanom uznesení z 18. decembra 2012 najvyšší súd tento právny názor rešpektoval, keď konštatoval, že "otázkou platnosti dobrovoľnej dražby sa dovolací súd nezaoberal, nakoľko toto nie je možné riešiť v tomto konaní". Možno čiastočne akceptovať námietku sťažovateľa v tom zmysle, že platná dobrovoľná dražba, ktorej výsledkom nie je nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu dražby vydražiteľom, je svojimi účinkami v zásade zhodná s dražbou, ktorá bola vyhlásená za neplatnú v konaní o žalobe podľa § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. Napriek tomu ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu v namietanom uznesení z 18. decembra 2012 nemožno považovať za neakceptovateľný exces z doterajšej judikatúry najvyššieho súdu. Tento právny názor možno považovať za ďalšiu obsahovú špecifikáciu doterajšej judikatúry najvyššieho súdu a tiež za prirodzený vývoj jeho rozhodovacej činnosti, ktorý nemožno automaticky považovať za porušenie princípu právnej istoty (m. m. IV. ÚS 84/2013, IV. ÚS 46/2012). V tejto súvislosti je tiež relevantné, že tento právny názor predstavujúci obsahovú špecifikáciu doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu nie je prejavom svojvôle, je náležitým spôsobom odôvodnený a jeho základom sú také úvahy a aspekty, ktoré neboli zohľadnené a posudzované v doterajších relevantných rozhodnutiach najvyššieho súdu.
 
Na tomto základe ústavný súd uzavrel, že právne závery najvyššieho súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. a Exekučného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2012. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. a Exekučného poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
 
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
 
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
 
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
 
V Košiciach 23. januára 2014


 
 
UZNESENIE
 
Ústavného súdu Slovenskej republiky
 


 
II. ÚS 480/2012-12
 


Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., P., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 107/2011 z 30. mája 2012 a takto
 


rozhodol:
 


Sťažnosť Ing. P. B.   odmieta  ako zjavne neopodstatnenú.
 


Odôvodnenie:
 
I.
 


Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. P. B. (ďalej len "sťažovateľ"), ktorou namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "listina"), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dodatkový protokol") postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 107/2011 z 30. mája 2012.
 
Zo sťažnosti vyplýva, že "Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. 6234 v katastrálnom území S. a to od ich nadobudnutia na základe kúpnej zmluvy so spoločnosťou L., s.r.o. zo dňa 31.8.2008, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva sťažovateľa povolený v konaní č. V 3554/09 z 2.9.2009.
V čase, keď sťažovateľ nadobudol predmetné nehnuteľnosti (podpis kúpnej zmluvy a aj povolenie jej vkladu v KN) bol právoplatný rozsudok KS Bratislava sp. zn. 5Co 48/06-172 z 10.04.2006 vydaný medzi účastníkmi p. D. H. a p. M. U. na strane navrhovateľov a p. JUDr. Ľ. Z. na strane odporcu /právnou predchodkyňou spoločnosti L., s.r.o./, ktorým bola žaloba navrhovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 4.2.2004 (predmetom ktorej boli nehnuteľnosti t.č. v sťažovateľovom vlastníctve) zamietnutá. Sťažovateľ tak nadobudol predmetné nehnuteľnosti od spoločnosti L., s.r.o. v čase, keď spor, ktorý bol vedený medzi minulými vlastníkmi týchto nehnuteľností bol právoplatne skončený tak, že bolo potvrdené vlastnícke právo p. JUDr. Ľ. Z. a teda aj spoločnosti L., s.r.o., od ktorej sťažovateľ predmetné nehnuteľnosti nadobudol...
Dňa 27.7.2009 NS SR ako súd dovolací rozhodnutím sp zn. 4 Cdo 217/2007 z 27.7.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.09.2009 zrušil rozsudok KS Bratislava sp. zn. 5Co 48/06-172 z 10.04.2006 a vec vrátil na ďalšie konanie.
Následne odvolací súd pokračujúc už iba s navrhovateľom p. D. H. (p. M. U. medzičasom zomrela) aj ako s právnym nástupcom p. M. U. pripustil na návrh navrhovateľa vstup sťažovateľa na miesto odporcu.
Rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co 352/2009-312 z 14.12.2010 bola žaloba navrhovateľa zamietnutá z dôvodu, že sťažovateľ nadobudol predmetné nehnuteľnosti v čase právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co 48/06-172 z 10.04.2006 a teda s poukazom na § 243d ods. 2 OSP nemôžu byť jeho práva ako práva tretej osoby novým rozhodnutím dotknuté.
Dňa 30.5.2012 však bolo zo strany NS SR vydané napádané rozhodnutie sp. zn. 6Cdo 107/2011, ktorým NS SR zrušil rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co 352/2009-312 z 14.12.2010, pričom aplikáciu § 243d ods. 2 OSP (pre sťažovateľa z neznámych a nepochopiteľných príčin - uvedené nižšie) odmietal v danom prípade akceptovať. ...
Arbitrárnosť napádaného uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo 107/2011 z 30.5.2012 spočíva v nedostatočnom a ústavne nekonformnom odôvodnení napádaného uznesenia. NS SR ako súd dovolací v ňom v rozpore so závermi odvolacieho súdu vylúčil aplikáciu § 243d ods. 2 OSP na daný prípad, pričom tak urobil mimoriadne neštandardným spôsobom, uskutočnil interpretáciu predmetného ustanovenia OSP v rozpore s akoukoľvek doterajšou judikatúrou riešiacou interpretáciu a aplikáciu § 243d ods. 2 OSP v obdobných prípadoch, pričom však navyše dôvodenie súdu nie je ani pochopiteľné a zrozumiteľné...
Z hľadiska právneho - nadväzujúc na vyššie uvedenú nezrozumiteľnosť a nejasnosť dôvodenia NS SR je podľa mienky povšimnutiahodné, že zatiaľ čo na začiatku výkladu NS SR v zásade akceptuje existenciu § 243d ods. 2 OSP, na konci cit. odôvodnenia už aplikovateľnosť § 243d ods. 2 OSP spochybňuje, resp. stavia túto právnu normu do doslova opačnej významovej polohy...
NS SR tak v prípade, kde je v zmysle zákona ako aj ustálenej judikatúry NS SR a ÚS SR (sťažovateľ odkazuje na vyššie cit. rozhodnutia) nepochybne chránená dobrá viera tretích osôb pri nadobúdaní práva v čase právoplatnosti súdneho rozhodnutia, poškodil celkom jednoznačne a veľmi zreteľne sťažovateľa tým, že mu právo na právnu istotu chránením jeho dobrej viery a posudzovaním jeho veci tak ako je bežne posudzované vždy v obdobných prípadoch odoprel, a celkom bezdôvodne vyložil jasné znenie § 243d ods. 2 OSP spôsobom, že v tomto konkrétnom prípade sťažovateľovo postavenie ako nadobúdateľa veci v situácii v zmysle § 243d ods. 2 OSP nie je vôbec chránené a v zmysle zásady nemo plus iuris > bez ohľadu na okolnosti prípadu a právnu úpravu bude môcť o svoje vlastníctvo prísť, ak sa ukáže, že právna predchodkyňa sťažovateľa nebola vlastníkom predmetných nehnuteľností. Je tak možné dospieť k záveru, že osoby majúce dôveru v správnosť a zákonnosť právoplatných rozhodnutí súdu a teda aj svojho postavenia v ich rámci nadobudnutých práv požívajú právnu ochranu tejto svojej dôvodnej dôvery a právneho postavenia, avšak iba okrem sťažovateľa, ktorý takúto ochranu in concreto v zmysle napádaného rozhodnutia NS SR nepožíva.
Podľa mienky sťažovateľa je napádané rozhodnutie a postup NS SR v jeho veci ústavne nekonformné. NS SR sa dopustil ústavne nekonformného výkladu § 243d ods. 2 OSP, keď ho interpretoval nejasne a nezrozumiteľne, v zjavnom rozpore s jeho gramatickým či logickým znením a v rozpore so skutočne jasnou a ustálenou judikatúrou. Ide skutočne o typické tzv. arbitrárne rozhodnutie súdu v zmysle aj skorších rozhodnutí ÚS SR, keďže ide o rozhodnutie nepresvedčivé, neprijateľné, neracionálne a v neposlednom rade nespravodlivé. NS SR tak porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces garantovaný v čl. 46 Ústavy v spojení s čl. 36 ods. I Listiny a čl. 6 ods. I Dohovoru. NS SR svojim rozhodnutím však zasiahol aj do hmotnoprávneho postavenia sťažovateľa ignorovaním, resp. absolútne neracionálnym výkladom § 243d ods. 2 OSP (ktorý aj keď ako súčasť procesnoprávneho predpisu garantuje hmotnoprávne postavenie vlastníka veci), keď poprel rovnosť vlastníckeho práva sťažovateľa pred zákonom (ostatným vlastníkom je v zmysle cit. judikatúry v prípade ich dobromyseľnosti priznaná v obdobných prípadoch právna ochrana, v danom prípade bola sťažovateľovi bez zreteľného dôvodu celkom odopretá) a tým porušil čl. 20 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.".
 
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
"1. Základné právo Ing. P. B., bytom P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/107/2011 a jeho rozhodnutím z 30. mája 2012 porušené bolo.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Co/107/2011 z 30. mája 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť Ing. P. B., bytom P. sumu vo výške 6.000,- € ako primerané finančné zadosťučinenie do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. K. R., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu."
 


II.
 


Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 
 
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o ústavnom súde") každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom  prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
 
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
 
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
 
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci  všeobecným súdom sa môže sťať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
 
Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že:
«V posudzovanej veci po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, odvolací súd konal už len s pôvodným žalobcom 1/ ako právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne 2/, uznesením pripustil do konania na žalovanej strane namiesto pôvodnej žalovanej Ing. P. B. a pripustil zmenu petitu žaloby. Predmetom konania tak zostala žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva) s tým, že na žalovanej strane vystupuje v konaní osoba aktuálne zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných pozemkov. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku síce podrobne opísal ako jednotlivé súdy vo veci doposiaľ rozhodli a uviedol vyššie uvedené procesné zmeny, v merite veci sa však zaoberal len nenapadnuteľnosťou vlastníckeho práva žalovaného s poukazom na ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p. V tomto smere v dôvodoch len konštatoval, že "po zrušení právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom treba v ďalšom konaní o veci dať prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného ako účastníka pôvodného konania" a že "rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby spoliehajúce sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá chápaniu materiálneho právneho štátu." V odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ktoré skutočnosti považoval vo vzťahu k použitiu ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. za rozhodujúce, ktoré z týchto rozhodujúcich skutočností vzal za preukázané a ktoré nie. Chýba v ňom akýkoľvek myšlienkový postup súdu, ktorý by vysvetľoval s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, odôvodnenosť právnych záverov. Odvolací súd nedal v dôvodoch rozhodnutia žiadne odpovede, prečo neprihliadol na námietky žalobcu... Jeho rozsudok nezodpovedá požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Žalobca preto opodstatnene namieta, že ide o postup, ktorým odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces a ktorým zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Už uvedené zistenie postačovalo k tomu, aby rozsudok odvolacieho súdu bol v napadnutej časti zrušený a vec mu bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 časť vety za bodkočiarkou, ods. 2 prvá veta O.s.p.). ...
Ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p., podľa ktorého právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté, upravuje účinky nového rozhodnutia (vydaného po zrušení skôr prijatého rozhodnutia) na právne pomery tretích osôb. Pre prípad, že v zrušenej veci sa znovu meritórne rozhodne vychádza citované ustanovenie zo zásady, že novým rozhodnutím nemôžu byť dotknuté právne vzťahy niekoho iného, než účastníka konania. Uplatnenie tejto zásady teda predpokladá vydanie nového rozhodnutia v merite veci potom, ako došlo k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a má praktický význam len vtedy, ak toto nové rozhodnutie upravuje práva a povinnosti účastníkov odlišne od pôvodného rozhodnutia, ktoré bolo dovolacím súdom zrušené. V takomto prípade sa na základe novo vydaného rozhodnutia menia len práva a povinnosti účastníkov konania. Právne postavenie fyzických alebo právnických osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania, nadobudnuté podľa stavu, aký tu bol v štádiu predchádzajúceho (zrušeného) rozhodnutia odvolacieho súdu (k nadobudnutiu musí dôjsť v čase od právoplatnosti pôvodného rozhodnutia do jeho zrušenia dovolacím súdom), zostáva aj po vydaní nového rozhodnutia nezmenené. Tieto osoby spravidla nemôžu byť zbavené nadobudnutého práva len tým, že pôvodné rozhodnutie bolo zrušené a že právne vzťahy medzi účastníkmi konania boli v novom rozhodnutí upravené inak. Treba dodať, že táto procesná ochrana v podstate len doplňuje ochranu, ktorú týmto osobám priznáva hmotné právo. Význam uvedeného zákonného ustanovenia treba preto vykladať tak, že má poskytnúť procesnú ochranu tretím osobám za predpokladu, že nadobudli určité právo platne, resp. že ho nadobudli v dobrej viere.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že potom ako dovolací súd zrušil pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd nebol (a ani nemohol byť) v situácii, akú predpokladá vyššie citované zákonné ustanovenie. Po zrušení veci najvyšším súdom totiž došlo priamo v tomto konaní k zmene žalobného petitu a účastníka konania na žalovanej strane. Konaniu o určenie vlastníctva teda nepredchádzalo konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu jej pôvodných účastníkov, v ktorom by po zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu bolo vydané nové rozhodnutie riešiace právne vzťahy pôvodných účastníkov inak, účinky ktorého by mali mať vplyv na právne pomery žalovaného v konaní o určenie vlastníctva. Už z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. na daný prípad neprichádza do úvahy.
Predmetom konania, ako už bolo uvedené vyššie, je žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva), ktorej základom je tvrdenie žalobcu, že kúpna zmluva uzavretá medzi pôvodnými žalobcami a pôvodnou žalovanou o prevode vlastníctva dotknutých nehnuteľností, je neplatná v zmysle § 39 OZ. Keďže absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (na právny úkon sa hľadí, ako by nebol urobený), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému a teda právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností, súd v konaní o určenie vlastníctva si musí túto otázku vyriešiť prejudiciálne, ak o nej už nebolo vydané rozhodnutie v inom konaní. Aj v tomto konaní zostáva preto naďalej aktuálne usmernenie najvyššieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom uznesení, podľa ktorého odvolací súd (prípadne súd prvého stupňa) je povinný skúmať platnosť kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004 uzavretej medzi pôvodnými žalobcami a pôvodnou žalovanou z hľadiska ustanovenia § 22 ods. 2 OZ, ako aj z hľadiska, či sa jej uzavretie neprieči dobrým mravom (§ 39 OZ).
K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka. Aj z tohto pohľadu je preto v danom prípade pre správne posúdenie veci určujúce zistenie, či pôvodná žalovaná nadobudla dotknuté nehnuteľnosti v rozpore, resp. bez rozporu s ustanovením § 39 OZ. Ak by totiž dotknutý právny úkon bol postihnutý absolútnou neplatnosťou, k prevodu vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na pôvodnú žalovanú by nedošlo, keďže sa na takýto úkon hľadí, akoby nebol urobený. V zmysle zásady < nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám) by bol rovnakou vadou postihnutý aj následný právny úkon urobený pôvodnou žalovanou (nepeňažný vklad dotknutých nehnuteľností do obchodnej spoločnosti L. s.r.o.) a aj kúpna zmluva uzavretá medzi spoločnosťou L. s.r.o. (konateľkou je pôvodná žalovaná) a žalovaným Ing. B. Odvolací súd (súd prvého stupňa) sa preto mal v zmysle usmernenia vysloveného v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu prejudiciálne zaoberať otázkou (ne)platnosti kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004.»
 
Možno konštatovať, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dostatočným spôsobom zdôvodnil svoj právny názor, ktorý je odlišný od právneho názoru zastávaného sťažovateľom. To, že sa sťažovateľ nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu, však nezmámená svojvôľu, resp. arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej veci nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Argumentáciu najvyššieho súdu nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú, a preto neprichádza ani do úvahy, aby ústavný súd zasiahol do právnych záverov najvyššieho súdu. Ide napokon o zrušujúce rozhodnutie, a preto v ďalšom konaní sťažovateľ bude môcť uplatniť svoje návrhy na zistenie skutkového stavu, ako aj na právne posúdenie veci, čím zostávajú jeho procesné práva v ďalšom konaní pred všeobecným súdom zachované.
 
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na uvedené závery, zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva ani žiadna možnosť porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
 
Za týchto okolností nemohlo dôjsť rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu označených základných práv, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
 
Poučenie:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
 
V Košiciach 8. novembra 2012


UZNESENIE
 
Ústavného súdu Slovenskej republiky 
  
  


                     I. ÚS 50/2010-11
 


Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., Ž., a T. Z., Ž., zastúpených advokátom Mgr. I. T., Z., ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1  Ústavy  Slovenskej  republiky,  čl.  11  ods.  1  Listiny  základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie ústavných princípov právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z pojmu demokratického právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.  14  C  418/2007  zo 16. októbra 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 381/2008 z 9. apríla 2009,  a takto
 


r o z h o d o l :
 


Sťažnosť J. Z. a T. Z.   o d m i e t a .
 


O d ô v o d n e n i e :
 
I.
 


1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd") bola 3. augusta 2009 doručená sťažnosť J. Z. a T. Z.  (ďalej len ,,sťažovatelia"), ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava"), čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina") a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový protokol") a porušenie ústavných princípov právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z pojmu demokratického právneho  štátu  v zmysle  čl.  1  ods.  1  ústavy  rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len ,,okresný súd") sp. zn. 14 C 418/2007 zo 16. októbra 2008 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu") v spojení s rozsudkom  Krajského  súdu  v  Žiline  (ďalej len ,,krajský súd") sp. zn. 8 Co 381/2008 z 9. apríla 2009  (ďalej len ",rozsudok krajského súdu").
 
 2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia boli v procesnom postavení odporcov účastníkmi občianskeho súdneho konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.  Okresný  súd  rozsudkom  určil,  že  navrhovateľ  politická strana S.-sociálna demokracia je vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom určovacej žaloby. Svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou,  že  právny  predchodca odporcov PhDr. S. B., CSc., nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy z 23. decembra 2004, pretože túto kúpnu zmluvu neuzatvoril s vlastníkom týchto nehnuteľností. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Na odvolanie sťažovateľov krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny s odôvodnením, že právny predchodca sťažovateľov neuzatvoril kúpnu zmluvu s vlastníkom, a teda nemohol na nich následne  platne previesť vlastnícke právo.
 
   3. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: "Okresný súd rozhodol o oprávnenosti nároku navrhovateľa, čo zdôvodnil tým, že OV S. (okresný výbor S., pozn.) nemal právnu spôsobilosť, pretože sa jednalo len o výkonný orgán strany, právnu spôsobilosť mala len strana a organizačné zložky mohli konať len v mene strany, pričom poukázal tiež na stanovy, v ktorých sa jasne uvádza, že majetok S. je v spoločnom vlastníctve strany. Svoje rozhodnutie podoprel ešte tvrdením, že po novele zákona o politických stranách v roku 2000 okresný výbor už po 1.1.2001 nemal právnu subjektivitu a ani právomoc na predaj tohto majetku (aj keď o tomto nebola zmienka na žiadnom pojednávaní a nemohlo sa k tomu zaujať žiadne stanovisko) a uzavrel to s tým, že takáto kúpna zmluva je od počiatku neplatná a vlastníkom nehnuteľností je navrhovateľ.
   V odvolaní sme namietali, že nikdy nešlo o majetok S., ale vždy len o majetok okresnej organizácie, ktorú (ako nositeľ právnej subjektivity) reprezentoval OV S. a na jeho prevod nebol potrebný súhlas Republikového výboru S., ako aj, že prvostupňový súd nesprávne interpretoval a teda nesprávne posúdil právne dôsledky zákona č. 404/2000 Z. z. i dôsledky nových stanov S.
Predpokladali sme, že Krajsky súd bude skúmať, kto v skutočnosti bol vlastníkom nehnuteľnosti - či OV S., Ž., ktorý bol ako vlastník zapísaný na katastri alebo S.. Ak to bola S., navrhovateľ mal podľa nášho názoru deklarovať, kedy a ako k tomuto majetku S. prišla. Krajský súd však potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline len na základe domnienok, kedy bola nehnuteľnosť nadobudnutá (teda nie na základe skúmania), ako aj na základe tvrdenia navrhovateľa, že v zmysle Stanov S. z roku 2003 išlo o majetok S. (prečo neskúmal aj stanovy z predchádzajúcich období nevedno). Svoje rozhodnutie podoprel ešte tvrdením, že Okresný výbor S. nikdy nemohol mať právnu subjektivitu (mohla ju mať len okresná organizácia) a Okresná organizácia ju mohla mať len do 31.12.2000.
Domnievame sa, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal kľúčovými argumentáciami odvolania proti rozsudku okresného súdu, a to tak otázkou pasívnej legitimácie odporcov, obsahom a naplnením novely zákona o politických stranách, na ktorú sa pri svojom rozhodnutí súd odvoláva, ako aj s otázkou nositeľa právnej subjektivity a dospel tak k nesprávnym záverom...
Vynesenými rozsudkami sme postihnutí my nevinní doterajší vlastníci, ktorí sme v dobrej viere kúpili nehnuteľnosti od predchádzajúceho vlastníka S. B., ktorý bol ako vlastník zapísaný aj v katastri nehnuteľnosti na príslušnom liste vlastníctva. Na budove sme uskutočnili viaceré úpravy (investície) a budovu s pozemkami sme dokonca založili v prospech hypotekárnej banky na poskytnutý úver. Súd nám navyše uložil uhradiť súdne trovy, aj keď my sme nič nespôsobili a nikdy sme nekonali protiprávne, resp. s vedomím, že by sme porušovali nejaký právny predpis.
Poznamenávame, že stále dobre nechápeme to, že aj keď pri kúpe nehnuteľnosti občan postupuje podľa zákona a kúpi nejakú nehnuteľnosť od iného občana, vlastníka tejto nehnuteľnosti, ktorý ju predtým kúpil od organizácie (ktorá bola takmer 15 rokov zapísaná ako jej jediný vlastník v katastri nehnuteľností), že môže dôjsť k zrušeniu vlastníckeho práva na základe údajného porušenia nejakých vnútorných predpisov organizácie, že súdy vôbec neprihliadajú na vtedajší zápis na katastri, na zhodnotenie nehnuteľností súčasnými a predchádzajúcimi vlastníkmi a nezaoberajú sa náhradou škody nevinným, ako aj bezdôvodným obohatením organizácie."
 
 4. Ďalej  sťažovatelia  argumentujú  judikatúrou  Ústavného  súdu  Českej  republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyvodzujú:  ,,Analogicky  teda,  ak  súdy v našom prípade rozhodli o zrušení nadobúdacieho titulu nášho predchodcu p. S. B., nemalo by to mať vplyv na naše vlastnícke právo, nakoľko my sme tieto nehnuteľností nadobudli v dobrej viere od osoby, ktorá bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako jediný vlastník bez akéhokoľvek obmedzenia."
 
 5.  V petite  sťažnosti  sťažovatelia  navrhujú,  aby  ústavný súd nálezom vyslovil, že ,,... rozsudkom  okresného  súdu v spojení  s  rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ústavných princípov právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv vyvierajúcich z pojmu demokratického právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavou zaručeného práva nedotknuteľnosti vlastníctva v zmysle čl. 20 ústavy a ochrany majetku /vlastníctva/ podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd". Súčasne žiadajú, aby ústavný súd zrušil rozsudky okresného súdu a krajského súdu, priznal im náhradu trov konania a aby až do rozhodnutia vo veci ,,... z dôvodu závažných právnych následkov /napr. prevod vlastníctva na ďalšie osoby, resp. ďalšie nenavrátiteľné skutočnosti/ odložil vykonateľnosť napadnutých právoplatných rozhodnutí a uložil Katastrálnemu úradu v Žiline, Správe katastra Žilina povinnosť prerušiť konanie o zmene práva k nehnuteľnostiam ...  do doby rozhodnutia vo veci". 
 
II. 
 


6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
 
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
 
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Analogický obsah základného práva vlastniť majetok zaručuje aj čl. 11 ods. 1 listiny. 
 
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
 
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.
 
7.  Ústavný  súd  podľa  §  25  ods.  1  zákona  Národnej  rady  Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde") každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania  každého  návrhu  (vrátane  sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
 
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
 
8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a nie je neprípustná. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či má právomoc na jej prerokovanie a rozhodnutie, ako aj otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
 
9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).   Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov" prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej  ochrany.  Ústavný  súd  už  opakovane  uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
 
10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). 
 
11. Podstatné námietky sťažovateľov smerujú k tvrdenému zásahu do ich práva vlastniť majetok. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Sťažovatelia síce v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd predovšetkým viazaný - m. m. III. ÚS 166/02) nežiadajú vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, avšak v odôvodnení sťažnosti im vytýkajú také skutočnosti, ako nedostatočné vysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi, nedostatky v odôvodňovaní ich rozsudkov, čo by mohlo signalizovať porušenie základného práva na súdnu ochranu.  
 
III. 


12. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bolo určené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľa. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v zmysle princípu subsidiarity formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd") nemal právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré mohli byť ním porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe nimi podaného odvolania. 
 
13. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol: ,,Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie odporcov nie je dôvodné. Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu zistil úplne a správne skutkový stav a zhodnotiac výsledky vykonaného dokazovania vyvodil z neho aj správny právny záver, keď návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. V prejednávanej veci mal tak prvostupňový ako aj odvolací súd za preukázané, že v čase prevodu nehnuteľností, ktoré boli predmetom konania predávajúci - Okresný výbor S. nemal právnu subjektivitu, ako aj to, že by konal v mene S., t. j. právneho predchodcu navrhovateľa. Za daného stavu, keď navyše k prevodu nehnuteľnosti nebol daný ani súhlas Republikového výboru S., hoci podľa stanov politickej strany potrebný bol, nemohol sa právny predchodca odporcov stať vlastníkom sporných nehnuteľností preto, lebo tak ako správne konštatoval prvostupňový súd Okresný výbor S. nemohol previesť na iného viac práv ako sám mal. Inak povedané nebol nositeľom práv k predmetným nehnuteľnostiam. Týmto so po zlúčení politických strán S. a S. stal navrhovateľ. Pokiaľ odvolatelia vytýkali prvostupňovému súdu to, že sa nevysporiadal s otázkou pasívnej legitimácie odporcov s uvedeným sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko v takýchto prípadoch t. j. v konaniach o určenie vlastníckeho práva sú pasívne vecne legitimované tie osoby, ktoré sú na sporných nehnuteľnostiach vedené ako vlastníci. Nie je potrebné, aby v prípade viacnásobných prevodov boli žalované aj ďalšie osoby, ktoré nehnuteľnosti pôvodne vlastnili, tak ako v danom prípade PhDr. S. B., CSc. Tohto prvostupňový súd správne vypočul, len ako svedka k okolnostiam prevodu zo dňa 23. 12. 2004.
V ďalších podrobnostiach vzhľadom na vyčerpávajúce dokazovanie, správne skutkové a právne závery odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého rozhodnutia (§219 ods. 2 O.s.p.)."
 
Keďže krajský súd sa v odôvodnení rozsudku stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ústavný súd sa oboznámil aj s týmto. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol: «V danom prípade, podľa zákona č. 424/1991 Zb. v určitom období mali právnu subjektivitu aj organizačné zložky politickej strany alebo hnutia, však len do účinnosti novely 404/2000 Z. z..  Totiž  podľa  znenia  ust.  §  6  zák. č. 424/1991 Zb. v znení do 31.12.2000 zákon pripúšťal, aby stanovy obsahovali i ustanovenia o organizačných jednotkách, pokiaľ budú zriadené a pokiaľ majú konať vo svojom mene, a určili spôsob, akým štatutárne orgány strany a hnutia, prípadne orgány ich organizačných jednotiek konajú a podpisujú. Podľa znenia platného po účinnosti cit. novely, bolo pri organizačných jednotkách politickej strany určené, že ak budú zriadené, stanovy musia obsahovať najmä vymedzenie rozsahu, v akom môžu v mene strany a hnutia nadobúdať majetok hospodáriť a nakladať s ním, prípadne nadobúdať iné majetkové práva, a rozsahu, v akom môžu konať a   zaväzovať sa v mene strany a hnutia. Teda od 1.1.2001 organizačné jednotky mohli vystupovať len v mene strany, nie samostatne a teda týmto stratili spôsobilosť byť samy nositeľom práv a povinností. Všetky práva a povinnosti prešli z organizačných zložiek na "materskú", "hlavnú" politickú stranu ...
Nakoľko PhDr. S. B., ako právny predchodca odporcov mal nadobudnúť nehnuteľnosti... na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.12.2004, teda v čase keď Okresný výbor S. už nebol právnickou osobou a nebol nositeľom práv a povinností, nemohol vo vlastnom mene previesť vlastnícke práva k prevádzaným veciam bez ohľadu na to, či v minulosti takúto subjektivitu mal alebo nie (odhliadnuc od skutočnosti, že podľa zápisov nadobúdacích titulov na LV nehnuteľnosť bola nadobudnutá na základe hospodárskych zmlúv, teda pravdepodobne pred delimitáciou majetku K.) ...
Súd sa zaoberal aj otázkou, či v danom prípade nešlo o vykonávanie vôle nositeľa práv k nehnuteľnosti, teda vôle S.. Aj keď už zo samotnej zmluvy vyplýva, že účastníkom bol OV S., súd ani podrobným skúmaním nezistil, že by pri tomto úkone bola v rámci delegácie práv a povinností vyjadrená vôľa nositeľa práv, teda politickej strany. Tu súd poukazuje na obsah stanov, kde v rámci zmätočného vyjadrovania kompetencií bez reflektovania na zmenu právneho režimu je jasne uvedené, že pri prevode nehnuteľného majetku je podľa deviatej časti stanov bod 98 nevyhnutný súhlas Republikového výboru S. a ten preukázaný nebol. Ako súd už uviedol, ani z vymedzenia účastníkov však nevyplýva, že by OV S., Ž. konal v mene S. ako právneho subjektu.
Preto súd prejudiciálne konštatoval, že právny predchodca účastníkov nenadobudol vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam a preto v rámci zásady nemo plus iuris > in alium transferre potest, quam ipse habet nemohol nehnuteľnosti previesť na odporcov v 1/ a 2/ rade  kúpnou  zmluvou  zo  dňa 11.3.2005,  ktorej vklad bol povolený dňa 14.3.2005 pod V 1187/05, pretože nebol nositeľom žiadnych práv k nehnuteľnosti a teda nemal čo previesť. Vlastnícke právo sporných nehnuteľností tvoriacich predmet sporu preto zostalo S. a zlúčením strán S. a S., prešlo na novú politickú stranu, navrhovateľa.
Súd v súvislosti s obsahom stanov a právnou subjektivitou organizačných zložiek dáva do pozornosti aj skutočnosť, že pred účinnosťou novely 404/2000 Z .z., ktorou boli zmenené a doplnené ustanovenia zák. č. 424/1991 Zb. mohli mať právnu subjektivitu aj iné organizačné útvary S. a to podľa určenia v čl. 29 stanov základné, okresné, krajské a republikové orgány. Hoci stanovy vykazujú značné pojmové a právne nepresnosti, ktoré ich do určitej miery robia v niektorých častiach až nezrozumiteľnými, je s poukazom na právnu prax zrejmé, že nositeľom subjektivity nemôžu byť výbory, ktoré predstavujú výkonný orgán vždy v určenej zložke organizačnej štruktúry, ale združenia osôb, teda organizácie, či už základné, okresné atď.. Je si potrebné uvedomiť, že politická strana (hnutie) je združenie občanov, za účelom výkonu práva účasti na politickom živote spoločnosti, najmä na vytváraní Národnej rady Slovenskej republiky a orgánov územnej samosprávy. Preto nositeľom subjektivity nikdy nemôžu byť výkonné orgány, ktoré len v určitom, delegovanom rozsahu a v určitom období navonok prezentujú vôľu združených osôb. Preto ani v minulosti nemohol byť nositeľom subjektivity Okresný výbor S.. Ak sú stanovy politickej strany v rozpore so zákonom (a to aj v uvedenom prípade, keď nereflektovali na zmenu právneho režimu organizačných zložiek) ako interný právny predpis nemôžu mať väčšiu právnu silu ako všeobecne záväzný právny predpis, teda normatívny akt. Preto Okresný výbor S. nikdy nemohol mať právnu subjektivitu a Okresná organizácia S. mohla mať právnu subjektivitu len do 31.12.2000.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrhu navrhovateľa ako právneho nástupcu S. vyhovel a určil, že je vlastníkom sporných nehnuteľností tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti rozsudku.»
 
14. K napadnutým rozsudkom všeobecných súdov vo svetle citovaných odôvodnení ústavný súd uvádza, že všeobecné súdy sa pred rozhodnutím o určení vlastníctva v prospech navrhovateľa zaoberali ako predbežnou otázkou tým, či sťažovatelia platne nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Z  už uvedených dôvodov  všeobecné súdy dospeli k záveru, že sťažovatelia nikdy nenadobudli platne vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, pretože ani ich právny predchodca, od ktorého mali vlastnícke právo derivatívne kúpnou zmluvou nadobudnúť, nenadobudol platne vlastnícke právo, ktoré by na nich následne mohol previesť. Jadrom právneho problému v posudzovanej veci bola otázka právnej subjektivity okresného výboru S. a od nej sa odvíjajúca platnosť kúpnej zmluvy z 23. decembra 2004. Pokiaľ ide o právnu subjektivitu okresného výboru S., tak okresný súd ako aj krajský súd dospeli k záveru o jej neexistencii, pričom tento právny záver, vychádzajúc z účinnej právnej úpravy náležite a zrozumiteľne odôvodnili. S ich právnym záverom o jej neexistencii v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy sa stotožňuje aj ústavný súd, pričom mu neprislúcha, aby ďalej rozvíjal právne názory všeobecných súdov.
 
15. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že ani prípadná neplatnosť kúpnej zmluvy medzi okresným výborom S. a ich právnym predchodcom nemôže mať vplyv na ich vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere, pričom argumentujú požiadavkou na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochranu nadobudnutých práv. S touto právnou argumentáciou sa však ústavný súd nemôže stotožniť. Rímsko-právna zásada < nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo". Takto postupovali aj všeobecné súdy v právnej veci sťažovateľov, keď rozhodli, že títo nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právny predchodca, teda subjekt, od ktorého odvodzovali (derivatívne) svoje vlastnícke právo k  nehnuteľnostiam, toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol na sťažovateľov platne previesť. Krajský súd, ktorý sa stotožnil s dôvodmi žalobe vyhovujúcemu rozsudku okresného súdu, dal sťažovateľom jasnú, podrobnú a zrozumiteľnú odpoveď na tie skutkové a právne otázky, ktoré boli v prerokovávanej veci relevantné, a vysporiadal sa aj s ich podstatnými odvolacími námietkami. Pokiaľ ide o určenie vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa, všeobecné súdy vychádzali z toho, že predmetné nehnuteľnosti tvorili majetkový substrát S. a po jej zlúčení s navrhovateľom na základe dohody z 2. decembra 2004 sa tento stal ich vlastníkom. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právne závery všeobecných súdov nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne popreli ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05). Skutočnosť, že sťažovatelia sa s ich právnym názorom nestotožňujú,  nemôže  sama  osebe  viesť  k  záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ich názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   ich   právny  názor  svojím  vlastným  (m.  m.   II.  ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
 


IV.  


16. Vzhľadom na podstatu prerokovávanej sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť tieto skutočnosti. Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti bola a je tak predmetom odbornej právnej diskusie (pozri napr. SPÁČIL, J.: Odstoupení od smlouvy a vlastnické právo třetí osoby, Právní rozhledy č. 18/2006 alebo  SEDLAČKO, F.: Vlastnícke právo dobromyseľného nadobúdateľa po odstúpení od zmluvy medzi jeho právnymi predchodcami, Justičná revue, 12/2007), ako aj právnej (najmä súdnej) praxe. Analogická právna situácia, v ktorej sa ocitli sťažovatelia, bola predmetom konania o sťažnosti pred Ústavným súdom Českej republiky (ďalej len ,,český ústavný súd") vedeného pod sp. zn. II. ÚS 349/2003, na ktorého závery možno vzhľadom na historické súvislosti a obdobnú právnu úpravu relevantnej oblasti poukázať. Ústavná sťažnosť bola nálezom z 1. augusta 2006 zamietnutá,  pričom  z  odôvodnenia  tohto  nálezu  (body 16, 17 a 18) možno uviesť tieto závery: «Dále se Ústavní soud zabýval námitkou stěžovatelky, dle níž kupní smlouvu na předmětnou nemovitost uzavřela v dobré víře, spoléhajíc na správnost údajů obsažených v katastru nemovitostí. Ani tuto námitku však neshledal Ústavní soud důvodnou, neboť zásadně nelze trvat na zachování právní jistoty, jež byla, ač v dobré víře, nabyta v rozporu s právem. Vklad práva do katastru nemovitostí je nutno vnímat jen jako jednu z podmínek pro platný převod vlastnického práva k nemovitosti.
V obecné rovině lze za vlastníka považovat osobu, jíž svědčí nabývací jednání ("modus"), a odpovídající právní titul ("titulus"), např. smlouva. Za situace, kdy "titulus" svědčí jiné osobě než modus, je třeba určit, koho lze považovat za vlastníka. Za vlastníka je tedy v takovém případě považován ten, komu svědčí nabývací titul. S ohledem na to, že kupní smlouva byla prohlášena za neplatnou, nemohl 2. žalovaný nabýt vlastnické právo ke sporné nemovitosti a nemohl je ani následně převést na stěžovatelku. Stěžovatelka tedy, stejně jako 2. žalovaný, nedisponovala titulem pro nabytí sporných nemovitostí, ačkoli jí svědčil "modus", a nestala se proto nikdy jejich vlastníkem.
Dobrá víra stěžovatelky je rozhodná pouze potud, že jí lze přiznat veškerá práva a povinnosti oprávněného držitele tak, jak vyplývají z ustanovení § 129 a násl. občanského zákoníku. S dobrou vírou však stávající právní úprava žádné jiné právní následky než výše uvedené nespojuje, a tudíž ochrana, již poskytuje nabyvateli dobrá víra, není takové intenzity, aby zabránila vlastníku nemovitosti účinně uplatňovat své absolutní právo. Jinými slovy, pokud zápis v katastru nemovitostí neodpovídá skutečnosti, má tato převahu nad katastrem. »
 
17. K judikatúre, ktorej analogickej aplikácie v ich právnej veci sa sťažovatelia domáhajú, ústavný súd stručne uvádza. Ústavný súd je oboznámený s citovanou judikatúrou, v okolnostiach prípadu však uvádza, že ju nemožno vzťahovať na právnu vec sťažovateľov.  Predovšetkým  nález  českého  ústavného  súdu  sp.  zn.  Pl.  ÚS 78/06  zo 16. októbra 2007 (z ktorého výroku sa sťažovatelia nepochybne inšpirovali pri formulácii petitu ich sťažnosti) sa týkal účinkov odstúpenia od zmluvy podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predmetným nálezom český ústavný súd zamietol návrh Najvyššieho súdu Českej republiky na zrušenie tohto zákonného ustanovenia a zároveň vo výroku nálezu vyslovil: ,,Odstoupením od smlouvy podle § 48 odst. 2 občanského zákoníku se - není-li právním předpisem nebo účastníky dohodnuto jinak - smlouva od počátku ruší, avšak pouze s účinky mezi jejími účastníky. Vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své vlastnické právo nabyli v dobré víře, než došlo k odstoupení od smlouvy, požívá ochrany v souladu s čl. 11 Listiny základních práv a svobod a s ústavními principy právní jistoty a ochrany nabytých práv vyvěrajícími z pojmu demokratického právního státu ve smyslu čl. 1 odst. 1 Ústavy, a nezaniká." Predmetný nález teda chráni vlastnícke právo vlastníka, ktorý toto nadobudol platne v čase, keď jeho právny predchodca bol podľa práva vlastníkom veci so všetkými čiastkovými oprávneniami vlastníka a následne (po prevode vlastníctva na v poradí ďalšieho nadobúdateľa) došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo strany prvého prevodcu. Ani z výroku a ani z odôvodnenia tohto nálezu nemožno vyvodiť, že by tieto závery boli analogicky aplikovateľné aj na situácie, keď je zmluva o prevode vlastníctva absolútne neplatná. Neplatnosť prvotnej zmluvy o prevode vlastníctva totiž vzhľadom na derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nemôže byť ,,zhojená" ani následným prevodom veci na ďalšieho ,,domnelého vlastníka", čo je prejavom už spomenutej zásady, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. 
 
18. Rovnako, pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd") sp. zn. 4 Cdo 274/2006 z 18. decembra 2007, podľa ktorého ,,Dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa, nemá za následok súčasne aj zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere", jeho závery nie sú aplikovateľné v právnej veci sťažovateľov. V predmetnom rozsudku najvyšší súd zdôraznil, že v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva ku dňu udelenia príklepu (za splnenia zákonných podmienok daňovej exekúcie) ide o originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ vydražiteľ splnil všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva, prislúchalo mu ako jedno z čiastkových oprávnení vlastníka aj ius dispondendi, teda právo nakladať s predmetom svojho vlastníctva vrátane jeho prevodu na iné subjekty. Ak za tohto stavu vydražiteľ previedol svoje vlastnícke právo, nepochybne bol skutočným vlastníkom, a neskoršie zrušenie právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu nemohlo viesť k zániku vlastníckeho práva ďalšieho dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti.
 
19. Zásadný rozdiel medzi právnymi situáciami riešenými v sťažovateľmi uvádzanom náleze českého ústavného súdu (bod 17) a rozsudku najvyššieho súdu (bod 18) a ich právnou vecou sa dá zhrnúť takto: V obidvoch citovaných prípadoch nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Prevod vlastníckeho práva bol totiž uskutočnený pred odstúpením od zmluvy zo strany prvého predávajúceho podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda nešlo o jeho nadobudnutie od ,,nevlastníka", ale naopak od ,,vlastníka".
 
Naopak, v právnej veci sťažovateľov ak je prvotná kúpna zmluva (okresný výbor S. - PhDr. S. B., CSc.) absolútne neplatná, nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (sťažovateľov) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.   
 
20. K námietkam sťažovateľov, že ,,... súdy vôbec neprihliadajú na  zhodnotenie nehnuteľností súčasnými a predchádzajúcimi vlastníkmi a nezaoberajú sa náhradou škody nevinným, ako aj bezdôvodným obohatením organizácie", ústavný súd považuje za potrebné uviesť: Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo určenie vlastníckeho právam a nie vysporiadanie vzájomných nárokov účastníkov neplatného právneho úkonu. Platná a účinná právna úprava počíta so situáciou, v ktorej sa ocitli sťažovatelia, a vytvára predpoklady pre jej riešenie v súlade s hmotným právom. Ak sťažovatelia tvrdia, že boli dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosti vlastnícky patria, mali postavenie oprávneného držiteľa (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za tohto stavu majú zákonné právo voči vlastníkovi nehnuteľnosti na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložili na nehnuteľnosti po dobu ich oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu nehnuteľnosti ku dňu jej vrátenia (§ 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Týmto ich právom sa však nemohol zaoberať všeobecný súd v konaní o určenie vlastníckeho práva, a to o to viac, že si sťažovatelia (vychádzajúc z obsahu sťažnosti a príloh k nej) takéto právo ani neuplatnili. Avšak za súčasného stavu, keď všeobecné súdy právoplatne rozhodli o určení vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa, sťažovateľom nič nebráni, aby si cestou vlastnej žaloby na všeobecnom súde toto zákonné právo vyplývajúce z § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka voči vlastníkovi uplatnili.
 
21. Rovnako platné hmotné právo upravuje aj vzájomné nároky účastníkov neplatného právneho úkonu. V rámci ustanovení o bezdôvodnom obohatení Občiansky zákonník ustanovuje, že bezdôvodným obohatením je aj majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, pričom ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Občianskeho zákonníka). Preto sťažovateľom nič nebráni, aby si nároky z neplatného právneho úkonu vzájomne vysporiadali s ich právnym predchodcom, ktorý si následne (prípadne súbežne) môže taktiež nároky z neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil).
 
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označeného práva sťažovateľov, ktorého reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ústavný súd o navrhovanom dočasnom opatrení nerozhodoval (m. m. I. ÚS 272/09).  
 
P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
 
V Košiciach 10. februára 2010


 





Vyhledávání

O autorovi

12.11.2010 23:36

Smysl a účel těchto stránek

    Na těchto stránkách bych chtěl průběžně informovat čtenáře o rozhodovací praxi senátu č. 30 Nejvyššího soudu (jehož jsem členem)  a také prezentovat své soukromé právní názory, jakož i pohledy na věci týkající se justice.
19.01.2010 22:24

O autorovi

    zleva trenér Krav Maga - Kapap Brno Miloš Tupý - http://kuc.cz/wvgydn (senát 10 Co Krajského soudu v Ústí nad Labem v r. 2002: zleva: PV, dr. Lenka Jirglová, dr. Otakar Syneček a dr. Jiří Brádka)    soudci občanskoprávního úseku Krajského soudu v Ústí nad Labem...
19.01.2010 22:23

Publikační činnost

Neúplný přehled publikační činnosti od r. 1994   I. Knihy a rozsáhlejší příspěvky   Judikatura Ústavního soudu České republiky týkající se Ústavy ČR a Listiny základních práv a svobod, Linde Praha a.s., 1998, 238 s.246 Zápisy věcných práv k nemovitostem, Newsletter Praha, 1999,...

Dobrý Anděl.pdf (287516)

Sbírka zákonů a mezinárodních smluv - http://kuc.cz/kru9je

aplikace.mvcr.cz/sbirka-zakonu/

 

Otevřená data Ministerstva spravedlnosti - data.justice.cz/

 

Slovenská judikatura - otvorenesudy.sk/

 

Najpravo.sk - www.najpravo.sk/

Judikatura senátu č. 30 Cdo

15.06.2017 15:03

Vypořádání podílového spoluvlastnictví a katastr nemovitostí

Vypořádání podílového spoluvlastnictví a katastr nemovitostí K rozdílu mezi simulovaným právním úkonem (jednáním) a právním úkonem (jednáním), kterým se obchází zákon K posuzování platnosti darovacích smluv, v jejichž důsledku mělo dojít ke zrušení a vypořádání podílového...

 Sbírka předpisů

 

http://www.sbirka.cz/POSL4TYD/pohled.htm

 

 

 

 

Autorovy knihy