Nejvyšší soud Slovenské republiky: K nabytí nemovitosti oprávněným držitelem

73.

R O Z H O D N U T I E

Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok).

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 283/2009)

_____________________________________________________________________

Z odôvodnenia:

Žalobou podanou na Okresnom súde Žilina 7. apríla 2003 (po pripustení jej rozšírenia v priebehu konania) sa žalobcovia domáhali voči žalovaným určenia, že do dedičstva po poručiteľovi X.
(ďalej len "poručiteľ"), zomrelom 9. mája 2002, patria pozemky v bezpodielovom spoluvlastníctve poručiteľa a žalobkyne 1/, zapísané v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie X na liste vlastníctva č. X ako parcela č. X - orná pôda vo výmere 1 091 m2 a na liste vlastníctva č. X ako parcela č. X - orná pôda vo výmere 224 m2 (ďalej len "pozemky"). V žalobe uviedli, že pozemky
nadobudli poručiteľ (právny predchodca žalobcov) s manželkou (žalobkyňou 1/) na základe kúpnej zmluvy z 29. júla 1971 s X., ktorou im menovaný odpredal reálne oddelenú časť pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. X. zapísanej v pozemkovej knihe pre katastrálne územie X. vo vložke č. X. Od uzavretia kúpnej zmluvy užívali pozemky dobromyseľne a nerušene ako vlastné a vydržaním ku dňu účinnosti novely Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb.), vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb., t. j. k 1. januáru 1992, nadobudli k nim vlastnícke právo.

Okresný súd Žilina rozsudkom zo 16. augusta 2006 č.k. 2 C 84/2003-234 žalobu zamietol a rozhodol aj o trovách konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že nebola preukázaná dobromyseľnosť poručiteľa a žalobkyne 1/ ako jeden zo základných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Poukázal pritom na skutkové zistenia vyplývajúce
z vykonaného dokazovania, podľa ktorých žalobcami predložená listina nemala všetky
náležitosti riadnej kúpnej zmluvy, nebola registrovaná a k predaju nebol daný ani súhlas príslušného národného výboru.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie žalobcov rozsudkom z 12. februára 2009 sp.zn. 10 Co 34/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že pozemky boli ku dňu
smrti X. v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne 1/ a jej manžela X. Účastníkom
nepriznal náhrada trov konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že poručiteľ a žalobkyňa 1/ splnili podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k pozemkom k 1. januáru 1992, keďže bola preukázaná ich oprávnená, dlhodobá a nepretržitá držba od roku 1971. Aj keď kúpna zmluva nebola právne perfektná, bola skutočnosťou, od ktorej mohla byť
odvodzovaná oprávnená držba. Pritom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním
nebola potrebná registrácia tejto zmluvy. Poukázal aj na ustanovenie § 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ a 2/. Žiadali, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci. Namietali najmä nesprávnosť právneho záveru, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nie je potrebné, aby zmluva, od ktorej sa odvíja dobromyseľnosť držiteľa a jeho presvedčenie, že mu vec patrí, bola registrovaná štátnym notárstvom.

Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný prostriedok ako nedôvodný zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu
oprávnenými osobami (účastníkmi konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
_______________________________________________________________________

V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. možno dovolanie odôvodniť len niektorým alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci vyplýva, že dovolatelia uplatnili dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., t. j. že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté tzv. inou vadou, a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť buď
použitím iného právneho predpisu, než ktorý mal byť správne použitý, alebo síce
aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom, alebo
nesprávnou aplikáciou správneho právneho predpisu na zistený skutkový stav.

V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že poručiteľ (právny predchodca
žalobcov) a žalobkyňa 1/ sa ujali držby pozemkov v roku 1971 na základe písomne
uzavretej zmluvy, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom.

Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu poručiteľa a žalobkyne do držby pozemkov
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním neupravoval. Možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č.
131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však
obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj
rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k
pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. (účinnou
od 1. januára 1992) boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním
vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej
držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992. Ak držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s
pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej
držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j.
bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí),
nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

Aj keď odvolací súd v preskúmavanej veci správne právne posúdil dôsledky zmeny právnej
úpravy v otázke možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním k
1. januáru 1992, predsa len s jeho právnym záverom o splnení jedného zo
základných predpokladov vydržania (dobromyseľnej držby), sa nemožno stotožniť.

Podľa § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka). Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Citované ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako
osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej
úpravy daná "so zreteľom na všetky okolnosti". V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne "nadobúdací" titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu takýto titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. 

Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými
predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.

V zmysle § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto
nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na __________________________________________________________________________________________

__________________________________________________________________________________________

okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal,
resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec
patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu
vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku
ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého
požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z
toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.
Vzhľadom na všeobecne uznávanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť
zákona neospravedlňuje) nie je neospravedlniteľný právny omyl držiteľa
vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho
zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby. Len výnimočne možno
takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad.

Pokiaľ v preskúmavanej veci sa poručiteľ a žalobkyňa 1/ ujali v roku 1971 držby pozemkov
na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom,
hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o
svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavku, aby zmluvy o prevode vlastníctva k
nehnuteľnej veci boli registrované štátnym notárstvom, bola v Občianskom
zákonníku upravená celkom jasne. Jednoznačne bola vymedzená v ustanovení § 134
ods. 2 (v znení platnom do 31. decembra 1991) tak, že "ak sa nehnuteľná vec
prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom
na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod
do socialistického vlastníctva".

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (v zmysle § 242 ods. 2
písm. c/ O.s.p. vo vzťahu ku všetkým žalovaným) a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p. a contrario). V ďalšom konaní je právny názor
najvyššieho súdu záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.). Stanoviská a
rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a súdov SR 6/2015
__________________________________________________________________________________________

__________________________________________________________________________________________

74.

R O Z H O D N U T I E

Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2015 sp. zn. 4 Cdo
361/2012)

_____________________________________________________________________

Z odôvodnenia:

__________________________________________________________________________________________

__________________________________________________________________________________________

Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu žalobcov do držby pozemku (v roku 1975)
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním neupravoval. Možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č.
131/1982 Zb., ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania
bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený
aj rozsah predmetov vydržania (napríklad nebolo možné vydržať vlastnícke právo
k pozemkom). Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou
od 1. januára 1992 boli tieto obmedzenia odstránené. Predmetná novela umožnila
započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992. Ak držiteľ
pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru
1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov a zároveň bol
držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o
tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastníctvo pozemku vydržaním.

Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí.
Okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu). Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, treba posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa
odvodzuje vznik práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu. Je ale potrebné posúdiť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať,
nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí.
O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho
vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.
Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (viď aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010 a 6 MCdo 5/2010). Neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri
zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. 

Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok
nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť
vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, i keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 137/2011). __________________________________________________________________________________________

___________________________________________________________________